Pokusné zvieratá v praveku. Zdravotníctvo našich predkov bolo prekvapivo vyspelé

Keď v roku 1865 doviezol americký archeológ Ephraim George Squier z výpravy do Peru starú lebku Inka s vyrezaným otvorom, len máloktorý odborník veril, že ide o prácu dávneho operatéra. Squier preto požiadal o odobrenie slávneho francúzskeho lekára Paula Broca. Verdikt bol jednoznačný. Otvor v lebke nevznikol v dôsledku poranenia, ale bol vyrezaný kamenným ostrím. Pretože kosť nesie jasné stopy po zahojení, nie je pochýb, že pacient operáciu prežil, píšu Lidovky.

Pravekí neurochirurgovia
Od tej doby nazhromaždili vedci tisíce dôkazov o takzvaných trepanáciách lebiek. Nachádzajú ich po celom svete a tie najstaršie pochádzajú z doby pred 12 000 rokov. Spočiatku sa tak pravekí ľudia zrejme snažili napraviť následky poranenia, pri ktorých poškodená lebečná kosť tlačila na tkanivo mozgu. Skúšali úlomky odstrániť alebo uľaviť zranenému od tlaku krvi hromadiacej sa pod lebkou.

Lebečnými kosťami sa predchodcovia dnešných neurochirurgov "preškriabali" pomocou ostrého nástroja vyrobeného z pazúrika, sopečného skla alebo aj ostrých okrajov lastúr. Operatér sa pritom snažil, aby nezasiahol do mozgových blán a bez poškodenia zostala aj vrchná, tvrdá plena mozgová.

Trepanáciu podstupovali deti i dospelí, muži aj ženy. Netušíme, aké prostriedky používali pravekí operatéri k potlačeniu bolesti. Ak nepoužívali žiadne, bolo predovšetkým rezanie bohato inervovanej a prekrvenej kože na hlave veľmi krvavá a bolestivá záležitosť. Kosti lebky sú oveľa menej citlivé a zásah do mozgu nebolí.

Rovnako tak nie je jasné, či a ako bojovali pravekí operatéri s rizikami infekcie. Faktom zostáva, že náročný chirurgický zákrok podstupoval v niektorých kultúrach prekvapivo veľký podiel ľudí a tiež úspešnosť operácií bola napriek primitívnym podmienkam nečakane vysoká. Na niektorých archeologických náleziskách sú stopy po trepanácii viditeľné zhruba na každej desiatej lebke. Stopy o tom, či sa kosť začala hojiť, ukazujú, že zákrok prežívalo 50 až 90 percent operovaných ľudí. Výnimkou nie sú ani prípady, keď sa človek podrobil trepanácii opakovane.

Záhadné majstrovstvo
Okrem poranenia lebky sa zrejme snažili naši predkovia liečiť trepanáciou aj rad závažných ochorení, ako sú epilepsia, schizofrénia či silné záchvaty migrény. Výnimkou nie sú ani trepanácie vykonávané z rituálnych účelov. Napríklad na Sibíri boli nájdené lebky, na ktorých operatér odstránil len časť kosti, ale neprepracoval sa až k mozgovým plenám.

Stopy po trepanácii svedčia v drvivej väčšine prípadov o tom, že operáciu vykonával človek s bohatými skúsenosťami a istou rukou. Ako sa títo ľudia dopracovali k svojmu majstrovstvu? Trénovali snáď na lebkách zabitých nepriateľov? Pri tréningu na mŕtvole by však operatér nezistil, ktoré zásahy sú pre pacienta neškodné a ktoré ho už ohrozia na zdraví či živote.

Nové svetlo vnáša do tejto záhady nález kravskej lebky starej päťtisíc rokov. Archeológovia na ňu narazili už v roku 1999 pri vykopávkach vo francúzskej lokalite Champ-Durand. Tá leží na severnom okraji rozsiahlych bažín v povodí rieky Vendée asi štyridsať kilometrov od atlantického pobrežia. V mladšej dobe kamennej tu stálo silno opevnené stredisko obchodu so soľou a dobytkom.

Lebka dobytka nájdená v jednom z troch hlbokých obranných priekop najprv nevzbudila veľkú pozornosť archeológov. Otvor v čelnej kosti pripísali vedci zásahu rohom iného dobytka. Nedávny detailný prieskum lebky vykonaný paleontológmi Fernandom Ramirezom Rozzim a Alainom Fromentom však priniesol veľké prekvapenie.

Experiment na zvierati?
Ramireza Rozziho a Frementa zarazilo, že smrtiaci zásah rohom po sebe nezanechal typické vpáčenie kosti do vnútra lebky. To nebolo viditeľné dokonca ani na snímkach stien otvoru urobených elektrónovým mikroskopom. Lebku by poznamenal aj zásah zbraní s kamenným hrotom. Ako teda otvor vznikol? Vedci vylúčili, že by takto poškodil lebku zápal alebo nádor, nešlo ani o stopu zuba veľkej šelmy.

Všetko nasvedčuje tomu, že otvor vyškriabal ostrým kamenným nástrojom človek. Stopy v okolí diery sa nápadne podobajú vrypom, aké sa vyskytujú na lebkách ľudí podrobených trepanáciou. Kosť nenesie najmenšie známky hojenia. Pre to sa ponúka hneď niekoľko vysvetlení. Je možné, že zákrok bol vykonaný na živom zvierati a to operáciu neprežilo. Je ale možné, že operácia prebehla úspešne a zviera bolo hneď potom utratené. A nemožno vylúčiť ani možnosť, že praveký človek otvoril lebku zdochliny.

Ramirez Rozzi a Frement v štúdii publikovanej vedeckým periodikom Scientific Reports nezastierajú, že pozoruhodný nález z Champ-Durand sa dá vysvetliť rôzne. Možno sme sa stali cez priepasť piatich tisícročí svedkami najstaršieho známeho veterinárneho zákroku, ktorý mal za cieľ uzdraviť chorú kravu. Čo by však nútilo obyvateľov tejto bašty dobytkárstvo, aby chorý či poranený kus jednoducho nezabili?

Za oveľa pravdepodobnejšie považujú Ramirez Rozzi s Frementom možnosť, že narazili na pozostatky najstaršieho známeho "pokusu na zvieratách". Aj dnes vykonávajú chirurgovia cvičné operácie potrebné na ovciach alebo prasatách. Je možné, že si v Champ-Durand praveký "neurochirurg" trénoval trepanáciu, aby nabral dostatok skúseností skôr, než priloží ostrie kamennej čepele k hlave človeka.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.