StoryEditor

Jeho otec transplantoval prvé srdce na Slovensku. Svoje zachrániť nedokázal

24.07.2018, 15:55
Pred 50 rokmi sa Slovensko stalou prvou krajinou východného bloku, kde sa uskutočnila transplantácia srdca. Paradoxne, muž, ktorý bol jej hnacím motorom, sám svoje srdce zachrániť nedokázal.

A napriek priekopníckemu činu sa neskôr ocitol v nemilosti režimu. Naňho a tiež na výnimočný zákrok spomína jeho syn, riaditeľ Národného ústavu detských chorôb Ladislav Kužela.

9. júla uplynulo presne päťdesiat rokov odvtedy, ako váš otec spolu s tímom ďalších lekárov uskutočnil prvú transplantáciu srdca nielen na Slovensku, ale aj v celej strednej a východnej Európe. Ako na ňu spomínal?

Keď prebehla táto transplantácia tímom odborníkov, v ktorom bol môj otec hlavný operatér, mal som štyri mesiace, takže som sa vtedy o ňu, pochopiteľne, veľmi nezaujímal (smiech). Ale ako som rástol, tak už v predškolskom veku som naplno vnímal otcovu prácu, pretože medicínou a kardiochirurgiou doslova a do písmena žil. Neprešiel deň, keď by sme doma nepočuli o jeho práci, aj ako dieťa som chodil k nemu do roboty, poznal som všetkých kolegov a on mi všetko ukazoval. Jeho nadšenie bolo veľmi citeľné. A čo sa týka konkrétne tejto transplantácie, tak napriek tomu, že sa neskončila úspechom z hľadiska prežitia pacientky, z jeho rozprávania aj neskoršieho hodnotenia s jeho kolegami som pochopil, že sa im na tie časy podaril jeden excelentný kardiochirurgický výkon.

Ale ten očividne nestačil, keďže príjemkyňa na iné komplikácie po piatich hodinách predsa len zomrela. Čo teda chýbalo?

Ako sa hovorí, doba ešte nedozrela. Takýto výkon totiž nie je len o kardiochirurgii, ale o všetkých častiach multidisciplinárneho tímu. V tom čase napríklad neboli tak veľmi rozvinuté poznatky z oblasti imunológie a tiež ďalšie komplikácie, ktoré nastávali po takýchto ťažkých výkonoch, boli na úrovni, v ktorej bola medicína v roku 1968, ťažko zvládnuteľné. Dá sa teda povedať, že to zlyhalo preto, že celostné poznatky tímu neboli na takej úrovni ako dnes.

To bol, predpokladám, aj dôvod, prečo sme si na prvú úspešnú transplantáciu srdca v rámci Československa museli počkať až do roku 1984...

Samozrejme, za ten čas sa výrazne posunuli aj poznatky a skúsenosti napríklad zo spomínanej imunológie, vďaka čomu aj celosvetová úspešnosť začala byť v úplne inom rozmedzí. Ale myslím, že to bola najmä politická otázka, pretože v tom čase fungovalo také to predbiehanie východ – západ, Česko – Slovensko a podobne. Takže keď súdruhovia pochopili, že tu máme na to ľudí, ale už nemôžeme zlyhať, tímy sa budovali úplne iným spôsobom. Lebo v prípade prvej transplantácie bol jediný otec vyškolený v zahraničí, ostatní kolegovia nemali až takú prípravu, aby proces mohol byť úspešný. A to, že ďalšia transplantácia bola v Česku, bolo, myslím si, politické rozhodnutie. Aj keď, samozrejme, profesor Firt, ktorý ju v roku 1984 vykonal, je absolútna kapacita a jednoznačný odborník. No možno si povedali, že na Slovensku už jednu príležitosť dostali, dajme to teraz Prahe. Ale to sú len moje dojmy z rozprávania ľudí, ktorých poznám a v tom čase boli aktívni.

Prečo však právo na úplne prvú transplantáciu „vyhrala“ práve Bratislava, a nie napríklad Praha alebo Brno, ktoré si na takýto zákrok tiež brúsili zuby? Mohla byť za tým aj skutočnosť, že sa váš otec vrátil z dvojročného študijného pobytu na Pacific Medical Center v Spojených štátoch?

Bol to komplex viacerých faktorov, na čele ktorého bol môj otec, ktorý pre medicínu žil a nakoniec aj umrel, pretože sám zomrel na infarkt. To je taký paradox. Ale áno, práve on bol hnací motor toho celého.

Ako sa vlastne dostal v rokoch 1966 až 1968 do Spojených štátov?

Kedysi dávno bol v Bojniciach jeden svetový kongres chirurgov a tam sa otec nakontaktoval na najlepších kardiochirurgov zo Spojených štátov. Tí boli takí nadchnutí jeho nadšením pre vec, že ho pozvali na stáž. Samozrejme, v dobe komunizmu musel ísť otec sám, až po niekoľkých mesiacoch mu bolo dovolené, aby prišla za ním moja mama. No moju sestru museli nechať na Slovensku. Aj na tom vidieť jeho obetu, že napriek tomu, že miloval rodinu, nechal tu dcéru, aby sa vyškolil a mohol priniesť nové poznatky.

Napriek tomu, ako je vôbec možné, že ho pustili takpovediac do srdca „kapitalizmu“?

Toto je tá neuveriteľná časť príbehu, najmä preto, lebo otec bol na všetkých zoznamoch osôb sledovaných ŠtB. Ale to bol ten paradox, že bol v správnom čase na správnom mieste. Myslím, že do veľkej miery zapôsobili jeho charizma a nadšenie. Predstavte si, že hoci otec zomrel v roku 1980 a dnes máme rok 2018, minimálne raz týždenne mám telefonát, e-mail alebo osobný kontakt s jeho rovesníkmi, ktorí naňho v dobrom spomínajú. Takže kým sa súdruhovia spamätali, už bol v Amerike a pracoval tam. Zároveň, čo bolo najmagickejšie, natoľko pobláznil moju mamu, že chodila za ním a odsedela všetky operácie v takzvanom operating theatre (vyhradená časť s výhľadom na operačnú sálu, kde v amerických nemocniciach sedávajú zvyčajne kolegovia alebo študenti a pozerajú sa na zákrok). Napriek tomu, že bola speváčka a dostala ponuku spievať v USA v opere. No a keď dosiahol určitú úroveň, prišli ponuky z najväčších univerzít, aby zostal. Keďže tam bola aj moja mama a medzičasom čakali mňa, čiže by som automaticky dostal americké občianstvo, aj sestru by asi vedeli ľahšie dostať zo Slovenska.

No vrátil sa. Prečo?

Povedal im nie, tu som sa vyškolil, ale výkony chcem robiť na Slovensku. Takže mame sfalšovali papiere, pretože v ôsmom mesiaci tehotenstva bolo vtedy zakázané lietať, prileteli naspäť, aby som sa o mesiac narodil na Slovensku ja. A o tri mesiace na to otec transplantoval prvé srdce v tomto regióne. Napriek tomu, že ak by zostal, patril by medzi najlepších kardiochirurgov sveta, chcel prísť naspäť. Takže aj preto bola prvá Bratislava, udialo sa to pomerne rýchlo od jeho príchodu, pretože bol nabitý poznatkami a nadšením. Mimochodom, veľká vďaka za to, že sa nakoniec transplantácia uskutočnila, musí smerovať aj teológovi, profesorovi Jozefovi (?) Krajčimu. Na konci dňa bol tým najdôležitejším článkom, ktorý presvedčil pozostalých, aby sa našiel darca srdca. Pretože vtedy bola doba zložitá aj na takéto veci. Aj on bol súčasťou celého tohto procesu a dodnes, keď sa s ním stretneme, tak napriek všetkému spomíname na toto obdobie ako na veľmi pekné, pretože bolo plné nadšenia a emócií.

Neľutoval spätne otec, aj vzhľadom na to, že neskôr bol režimom perzekvovaný, že v Spojených štátoch neostal?

Znie to neuveriteľne, ale neľutoval. On bol taký zanietený pre medicínu a srdcom Slovák, že napriek všetkým tým polenám, ktoré sa mu potom dostali pod nohy, som ho nikdy nepočul povedať, je škoda, že sme neostali. Lebo ďalšia ponuka, aby sa vrátil na najšpičkovejšie pracoviská do USA, prišla, aj keď sme boli už väčšie deti. Ale on to odmietol a ostal tu, šiel radšej ťažšou cestou dokazovania, že skvelá robota sa dá robiť aj tu a aj bez toho, aby človek bol straníkom. Archív TASR

To je obdivuhodné. A vy ste mu to nezazlievali? Aj váš život a profesijná kariéra sa mohli určite v USA rozvíjať inak...

Vôbec nie. Zazlieval som mu jedinú vec. A to skutočnosť, že hoci prvý infarkt prekonal v Spojených štátoch a potom druhý, o ktorom sme ani nevedeli, doma, neliečil sa. Teda liečil sa sám, potichu, doma sme potom našli kopu liekov. Na tretí infarkt, žiaľ, zomrel. Nikomu nič nepovedal a šiel na plný plyn do poslednej minúty. Vedel, čo mu je, dennodenne mal tie srdcia v ruke a napriek tomu sa nechcel liečiť. Pritom medicína už bola na takej úrovni, že keby poľavil a venoval sa svojmu zdraviu, nemusel tak náhle a taký mladý skončiť. Toto jediné mu zazlievam.

Už sme spomínali, že napriek priekopníctvu v oblasti kardiochirurgie skončil váš otec v nemilosti režimu. Čo sa stalo?

To bolo pre našu rodinu najťažšie obdobie. Otec bol veľmi tvrdý na seba, ale tú tvrdosť mal aj na druhých, od ktorých žiadal vysokú profesionalitu. A vtedy boli na rôzne miesta dosadzovaní ľudia nielen na základe odbornosti. Otec sa dostával do dennodenného konfliktu s týmito dosadenými „odborníkmi“, ktorým na rovinu povedal: pozrite sa, stranícka knižka nestačí na to, aby ste viedli tento kolektív, lebo nemáte na to odborne a podobne. Tým si narobil nepriateľov. Začiatkom konca bolo, keď ho z jedného dňa na druhý nevymenovali za prednostu kardiochirurgie kliniky na Palisádach v Bratislave. Bolo to neuveriteľné. Poobede mu len zrazu zavolali, aby si išiel vypratať pracovňu, na ktorej mali na druhý deň doslova prestrihnúť pásku. Takže bol zosadený z postu, na ktorom ešte nestačil ani začať. Postupne ho začali odstrihávať od všetkého, až ho nakoniec odstrihli aj od toho, čo najviac miloval – od kardiochirurgie aj s praxou. Vysunuli ho už len na vedeckú dráhu, čo mu podľa mňa zlomilo srdce.

Stiahol sa vtedy na Slovenskú akadémiu vied?

Áno. Vďaka kolegom síce ešte občas mohol ísť operovať, ale už to nebolo na každodennej báze. Veľmi ho to trápilo. No a zákazy sa vzťahovali na celú rodinu, takže moja sestra sa vôbec nedostala na medicínu a aj mne bolo odkázané, že na medicínu nesmiem ísť.

Ale vyštudovali ste ju.

Začal som v Prahe najprv študovať hygienu, to už však bol otec veľa rokov po smrti. No a po prvom ročníku som mohol prestúpiť do Bratislavy na medicínu, ale tiež len tak, že som musel opakovať celý prvý ročník, hoci bol na oboch odboroch identický.

Myslíte si, že keby mu bolo dopriate, skúsil by transplantáciu srdca zopakovať?

S mamou sme to často preberali a myslím, že by bol prvý, ktorý by chcel do toho ísť opäť. To by určite bolo prvé hneď po tom, ako by štrngal na námestí, tak by si išiel poskladať tím (smiech).

Ladislav Kužela st.

Rodák z Ivanky pri Dunaji (5. agusta 1926) promoval na Lekárskej fakulte univerzity Komenského. Od roku 1952 pracoval na II. Chirurgickej klinike Lekárskej fakulty UK v Bratislave ako odborný asistent, od roku 1968 pôsobil ako vedúci oddelenia kardiovaskulárnej chirurgie a zástupca prednostu kliniky. Zaviedol endokrinnú chirurgiu a moderné liečenie kardiovaskulárneho systému. Zaoberal sa i pooperačnou fyziológiou, patopsychológiou a pooperačnou starostlivosťou o pacientov. V rokoch 1966 až 1968 absolvoval stáž na Pacific Medical Center v USA, vďaka nej bol tiež iniciátorom prvej transplantácie srdca na Slovensku, ktorá sa uskutočnila 9. júla 1968. V roku 1979 sa musel z politikcých dôvodov stiahnuť na SAV. Zomrel 27. mája 1980 na zlyhanie srdca. Bol ženatý, mal dve deti. Jeho syn je tiež lekár so zameraním na gastroenterológiu, v súčasnosti je generálnym riaditeľom Národného ústavu detských chorôb.

Prvá transplnatácia srdca u nás

- Uskutočnila sa 9. júla 1968  na II. chirurgickej klinike Lekárskej fakulty Univerzity Komenského na Partizánskej ulici  v Bratislave.

- Podieľal sa na nej 15-členný tím lekárov a zdravotníckeho personálu pod vedením doktorov Karola Šišku a Ladislava Kuželu.

- Išlo o prvú transplantáciu srdca nielen na Slovensku, ale aj v strednej a východnej Európe.

- Bola to v poradí 24. transplantácia srdca na svete (úplne prvú úspešnú uskutočnil 3. decembra 1967 chirurg Christiaan Barnard v Kapskom Meste).

- Darcom srdca bol 46-ročný muž, ktorý utrpel smrteľné poranenie mozgu pri páde z balkóna a jeho rodina súhlasila s odberom srdca až po dlhšom presviedčaní farárom.

- Príjemkyňou bola 54-ročná  Šarlotta Horváthová, ktorá však zomrela ešte v operačnej sále na následky iných ochorení.

- Operácia trvala viac ako päť hodín.

- Prvú úspešnú transplantáciu srdca v bývalom Československu vykonal chirurg Pavel Firt 31. januára 1984 v pražskom Inštitúte klinickej a experimentálnej medicíny (IKEM).

- Príjemca žil s druhým srdcom 13 rokov a zomrel v roku 1997 na zlyhanie obličiek.

- Ďalšiu úspešnú transplantáciu srdca na Slovensku vykonal kolektív pod vedením kardiochirurga Viliama Fischera v bratislavskom Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb 21. marca 1998.

01 - Modified: 2018-07-09 12:27:08 - Feat.: 0 - Title: Nové srdce v tele prvej pacientky v Československu bilo len pár hodín
01 - Modified: 2024-04-11 07:49:39 - Feat.: - Title: Experiment, ktorý môže zmeniť svet. Vedci úspešne vstrekli pacientovi do tela kašu, z ktorej mu narastie nová pečeň 02 - Modified: 2024-04-04 11:00:00 - Feat.: - Title: Je možná transplantácia mozgu ako z oscarového filmu Poor Things? Tieto problémy musíme prekonať, aby sme menili naše telá 03 - Modified: 2024-03-29 23:00:00 - Feat.: - Title: Plány na záchranu nášho srdca. Prinášame nové objavy vedy 04 - Modified: 2024-03-19 10:29:47 - Feat.: - Title: Nový HIT v estetike: Transplantácia obočia pomáha ženám budovať sebavedomie 05 - Modified: 2024-03-26 12:49:49 - Feat.: - Title: Prvý človek dostal v Bostone geneticky modifikovanú prasaciu obličku
menuLevel = 2, menuRoute = science/medicina, menuAlias = medicina, menuRouteLevel0 = science, homepage = false
17. apríl 2024 11:09