V Československu brali deti pred liečbou k fotografovi. Tušili, že tuberkulózu neprežijú

Detská obrna, záškrt, tuberkulóza a čierny kašeľ. Dnes pred týmito chorobami chráni očkovanie, ešte pred niekoľkými desiatkami rokov desili epidémie každú rodinu. Napríklad na komplikácie u osýpok umierali pred zavedením očkovania ročne stovky detí. Povinnú vakcinácii na túto chorobu zaviedlo Československo ako prvá krajina na svete už pred päťdesiatimi rokmi, napísal týždenník 5plus2.

Fotka na pamiatku
Hrôzu z chorôb dobre ilustruje príbeh z roku 1943. V krajine vyčíňa tuberkulóza, na ktorú nie je očkovanie povinné. Niektoré dediny v Čechách i na Morave sú chorobou doslova premorené. Je rozhodnuté, že všetky deti sa musia vyšetriť, v autobusoch aj na korbách nákladiakov mieria do mesta na röntgen. U koho sa potvrdí nález, putuje do liečebne.

Rodičia vtedy zažívali obrovské muky, pretože na tuberkulózu sa často umieralo. Bežná prax bola, že pred liečbou zaviedli dieťa k fotografovi, aby si rodina uchovala aspoň spomienku. Na TBC sa v Československu začalo povinne očkovať až v roku 1950, koniec povinnej vakcinácie bol uzákonený v roku 2010, kedy bola tuberkulóza takmer odstránená.

Lenže v krajine vyčíňali aj ďalšie choroby, ktoré desili československý ľud. Asi najviac detských úmrtí zapríčinili osýpky. "V období pred zavedením povinného očkovania detí (pred rokom 1969, pozn. red.) patrilo toto mimoriadne nákazlivé ochorenie medzi nesmierne časté a tiež veľmi obávané infekcie," vysvetľuje Rostislav Maďar, vedúci Ústavu epidemiológie a ochrany verejného zdravia Lekárskej fakulty Ostravskej univerzity.

"Počet hlásených prípadov dosahoval päťdesiat až osemdesiattisíc za rok, stovky detí zomierali na osýpky a najmä na ich komplikácie." Smrteľnými komplikáciami boli predovšetkým zápaly pľúc alebo meningitída čiže zápal mozgových blán. Veľmi obávanou komplikáciou potom tzv. subakútna sklerotizujúca panencefalitída - vzácny, ale takmer zakaždým smrteľný následok osýpkovej nákazy, ktorý sa môže prejaviť až po šiestich rokoch od nakazenia.

Sprvu ako nenápadné poruchy správania a koncentrácie, ktoré neskôr vyústi v demenciu. Pri epidémiách najčastejšie umierali najmladšie deti, teda tie, ktoré sa nakazili počas prvého a druhého roka života.

Zajakavý čierny kašeľ
"Kto raz záchvat čierneho kašľa videl a počul, utkvie mu v pamäti tak, že chorobu druhýkrát okamžite spozná," povedal v roku 1879 Jan Eiselt, český priekopník lekárskej prevencie. Narážal na ochorenie typické kokrhavým nádychom, prudkými záchvatmi kašľa, krvavými očami s podliatinami či zvracaním.

"Pertussis u nás kedysi býval veľmi častou infekciou postihujúcou hlavne deti predškolského veku. Ročne ochoreli aj desiatky tisíc detí a mnohé z nich umierali," hovorí Rostislav Maďar.

Napríklad v roku 1925 bolo v ČSR skoro 1800 úmrtí na toto nákazlivé ochorenie, o rok neskôr takmer tri tisícky, väčšinou detí. V ČSR sa začalo povinne očkovať v roku 1958, ešte štyri roky predtým sa objavilo vyše tridsaťtisíc prípadov. Šesť rokov po začatí povinného očkovania bolo hlásených iba necelých sedem stoviek chorých.

Dnes je čierny, predtým nazývaný zajakavý, kašeľ zase na vzostupe. Choroba našich predkov sa vracia. Chorobnosť ale nedosahuje také závratné hodnoty ako kedysi pred očkovaním. Avšak je ročne diagnostikovaných okolo tisícky prípadov

Zhubný záškrt zabíjal stovky detí
Vlani ochoreli v Bangladéši na záškrt vyše tri tisícky detí, tridsať ich zomrelo. Presne takú a ešte horšiu epidémie záškrtu zažívali Česi ešte v 50. rokoch. "V Československu sa pred zavedením povinného očkovania vyskytovali až desiatky tisíc prípadov ochorenia ročne, mnoho detí na záškrt umieralo," podotýka Maďar.

Choroba sa prejavuje podobne ako ťažká angína a pri zlom liečení, čo sa často dialo, môže prepuknúť v tzv. zhubný záškrt. Teplota chorého sa vyhupne aj na 40 stupňov, ústami ťažko dýcha a podčeľustné uzliny dosahujú veľkosť orecha. Krk sa môže zdúriť tak, až má obvod rovnaký ako hlava - takému prejavu sa hovorí caesarský krk.

Choroba sa môže rozvinúť aj v záškrtovú obrnu alebo problémy so srdcom či v zápal obličiek. Najhorší rok na území dnešného Česka bol 1894. Vtedy ochorelo viac ako šestnásť tisíc ľudí, vyše šesťtisíc ich neprežilo.

Obrna prišla s Nemcami
Rok 1939 nebol tragický len kvôli nacistickej okupácii, po príchode fašistických vojsk sa začala ešte šíriť obrna. Boj bol našťastie úspešný. Ďalšia epidémia sa objavila ešte tri roky po vojne, keď ochorelo asi dvetisíc detí, rovnako ako v roku 1953.

Ak vírus napadol centrálnu nervovú sústavu a bol zasiahnutý dýchací či prehĺtací reflex, potom sa aj na obrnu umieralo. Mnoho ľudí a hlavne detí skončilo kvôli postihnutiu svalov s pokrútenými a ochrnutým končatinami. Ďalšiu očakávanú epidémiu zastavili československí lekári.

"V mimoriadne záslužnej a úspešnej kampani bola vtedy zaočkovaná celá detská populácia do 15 rokov a efekt vakcinácie bol skutočne výborný. Ochorenie vymizlo prakticky okamžite a od tej doby už na našom území nie sú hlásené žiadne prípady detskej prenosnej obrny. Boli sme celkom určite jedným z prvých štátov na svete, kde bola paralytická poliomyelitída (obrna, pozn. red.) eliminovaná," chváli vtedajšiu akciu lekárov Maďar.

Posledná epidémia obrny v Európe bola hlásená z Holandska z rokov 1992 až 1993. Tam vtedy ochorelo okolo sedemdesiat osôb, ktoré patrili do skupiny odmietačov očkovania.