Keď obyvateľov britskej dedinky Eyam 24. júna roku 1666 farár William Mompesson zhromaždil, mal v nej mor na svedomí desiatky ľudí. A ľudia mali nakročené k tomu začať obec húfne opúšťať, píše Xman.cz.
Rýchlo a účinne by tak rozniesli nákazu do okolitých dedín a miest, vrátane Shefieldu a Bakewellu, to bolo zrejmé. Pre to, čo sa im duchovný chystal navrhnúť, si musel vziať na pomoc predchádzajúceho farára Thomasa Stanleyho, ktorý mal u dedinčanov oveľa väčšie slovo.
Až s ním za chrbtom im Mompesson navrhol, aby sa v dedine nepriedušne uzavreli. Aby v nej zostali ako dobrovoľní väzni svojho morového hosťa. Jedlo a všetko potrebné by im zaisťoval devonshirský gróf.
Odteraz až do takmer istej smrti. Pretože plán znamenal, že by pre okolité obyvateľov obetovali život. Inak než karanténou sa s morom bojovať nedalo a oni by s ním žili vo svojich domovoch ako rodina.
Viera v boží zásah: karanténa pred karanténou
Jednu z najstarších zmienok o izolácii kvôli nákaze nájdeme v Tretej knihe Mojžišovho Starého zákona. Vzťahuje sa pravdepodobne k lepre a skrze rabína nariaďuje sedemdňovú separáciu nakazeného, ak Bohu lehota k vyliečeniu chorého a ochrane neinfikovaných nestačí, nasleduje opakovanie procedúry.
Akokoľvek v tom ustanovení ako laici vidíme obrysy karanténnej praxe, patológ Kelly Drews vo svojom prísne vedeckom článku z magazínu The Virginia Tech Undergraduate Historical Review nesúhlasí.
Karanténa je technológiou, upozorňuje nás, a nadprirodzené sily ako je viera v božský zásah, parametre technológie nedodržiavajú. Starozákonná židovská verzia preto „nespĺňa kvalifikáciu karantény, dokonca ani izolácie“, upozorňuje.
A spolu s ďalšími autormi dodáva, že počiatky organizovanej karantény v dnešnom slova zmysle priniesla do Európy až katastrofálna rána epidémie zvanej čierna smrť v štrnástom storočí.
Európu zviera čierna smrť
Podľa dnešných prevládajúcich vedeckých názorov mala podobu bubonického moru. Najprv udrela na Blízkom východe, kvôli európskym námorným cestám to však nemalo byť jej jediné hostiteľské územie. A ukázala sa byť nemilosrdnou a rýchlo pustošiacou smrtkou.
Kým v roku 1346 žil mor podľa Drewsa v Európe predovšetkým vo zvesti ako prízračná, vzdialená hrozivá choroba exotických východných krajín, hneď v prvých štyroch rokoch po tom, čo svoje vyhladzovacie ťaženie starým kontinentom v roku 1347 začalo, uvalilo okamžitú smrť na milióny jeho obyvateľov.
Bola to deštruktívna explózia, ktorá sa do Európy zatínala rýchlosťou katovho meča a dočista spretrhávala vlákna tamojšej spoločnosti. Čierna smrť zabíjala extrémne účinne. Skutočný počet obetí nepoznáme, stredoveký historik Philip Daileader hovorí o tom, že do roku 1350 mor povraždil 45 až 50 percent obyvateľov Európy. A pustošili samozrejme predovšetkým v oblastiach, ktoré boli s Blízkym východom prepojené námornou dopravou.
Lenže ako sa dalo čiernej smrti brániť? Ako vzdorovať skaze, ktorej príčinu nepoznáme? „Niektorí tvrdili, že dôvodom je zlá astrologická konjunktúra, podľa iných to bol boží trest,“ líči historik Karl Appuhn v magazíne The Conversation. Nakoniec však reakcie začali mať zhodnú podobu: znemožnenie kontaktu medzi nakazeným človekom a infikovanými predmetmi a ostatnými ľuďmi.
Najextrémnejšia reakcia prišla z talianskeho mesta Reggio nell'Emilia, kde nariadenie úbožiakov s príznakmi choroby jednoducho vyháňalo von, do polí a lesov. Nech sa uzdravia, alebo zomrú, zhŕňa zámer opatrenia článok Pôvod karantény v magazíne Clinical Infectious Disease.
Prečo práve štyridsať dní karantény?
Katastrofálna situácia nakoniec úrady doviedla k rozsiahlym intervenciám. V roku 1374 začali mestá Janov a Benátky praktizovať izoláciu. Pokiaľ do ich prístavov prichádzali lode, ktoré plavbu nastúpili z oblasti postihnutej čiernou smrťou, posielala ich preč.
V roku 1377 Benátky začali prax, ktorá dala karanténe meno. Vo svojej obchodnej kolónii, v mestskom štáte Ragusa, dnešnom Dubrovníku, lodné posádky i prichádzajúci podozriví z toho, že putujú z nakazených oblastí, museli stráviť tridsať dní v izolácii. Až potom im mohol byť vstup povolený. Nakoniec sa benátsky systém rozšíril na štyridsať dní.
Prečo toto číslo? Odpoveď nepoznáme a špekulácií je veľa. O štyridsiatich dňoch hovorí Hippokrates, číslo odkazuje na počet dní, ktoré strávil Mojžiš na vrchu Sinaj, štyridsať dní a nocí trvala aj starozákonná potopa sveta. Alebo to súvisí s Pytagorovou teóriou čísel, ako uvádza článok Eugenie Tognotti z revue Emerging Infectious Diseases?
Napriek všetkej nevedeckosti karanténa niesla obmedzené benefity. Pravda, úrady sa mylne domnievali, že sa epidémia prenáša skazeným, „morovým“ vzduchom, zatiaľ čo baktériu Yersinia pestis, ktorá mor pravdepodobne spôsobovala, šírili pravdepodobne blchy, aj keď sa na tom veda jednoznačne nezhodne.
Štyridsať dní však mohlo fungovať s ohľadom na to, že podľa súčasných výskumov trvá v prípade bubonického moru lehota medzi nakazením sa a smrťou tridsaťsedem dní. Tri zostávajúce dni boli navyše.
Benátské opatrenie dalo karanténe nielen názov, taliansky sa „štyridsať“ povie „Quarantine", „štyridsať dní“ potom „Quaranta giorni“, ale tiež základy. V roku 1403 u priekopníckych, obchodníckych, so svetom prepojených Benátok vznikol navyše karanténny lazaret, najprv pre obete moru, potom lepry. V roku 1467 si vlastný „lazaretto“ zriadil podľa jeho vzoru Janov, nasledovalo Marseille a ďalšie mestá.
Všetky opatrenia bola potrebné, druhá morová pandémia, ktorá sa spustila obdobím čiernej smrti, totiž žila ďalšími, aj keď menšími výbuchmi až do devätnásteho storočia. Jej poslednou obrovskou erupciou bol veľký londýnsky mor.
Bol pomenovaný po britskej metropole, ale skazu prinášal nielen tam. Zavítal aj do dediny Eyem, ktorú poznáme zo začiatku nášho článku a ktorá sama na seba uvalila jednu z najheroickejších karantén dejín.
Než by sme šírili skazu, zomrieme
Jej utrpenie je s Londýnom spojené, ortieľ si nad sebou totiž obec spísala, keď si z veľkomesta nechala doručiť balík šiat pre náboženskú slávnosť. Nebohý pomocník krajčíra, ktorý zablšené vrece na začiatku septembra roku 1665 otvoril, padol moru za obeť ako prvý, opisuje server Atlas Obscura. Medzi septembrom a decembrom prišla obec o nejakých 350 obyvateľoch, ako uvádza server School History, o štyridsaťdva ľudí.
Ako v novembri nasledujúceho roku vydýchla posledná obeť Abrahám Morten, zomrelo v morom prelezenej karanténe, ktorú okolo obce vykrúžili sami a dobrovoľne jej obyvatelia, 260 ľudí. Tragédia striedala tragédiu. Veď sám Abrahám bol dvadsiatou obeťou zákernej choroby z rodu Morgenových.
Najdesivejšiu skazu priniesol august 1666, bol extrémne horúci, a to apokalypse a jej blšom prenášačom svedčilo. „Vo vzduchu je cítiť smútok a smrť,“ zapísal si farár Mompesson. Denne zomrelo päť šesť ľudí, všetci dobrovoľní väzni však v dedine zostali, nikto neutiekol. Elizabeth Hancockovú stál ten prekliaty mesiac život muža a šiestich detí, všetky musela odvliecť a zakopať do hrobu sama, nebolo nikoho, kto by jej pomohol.
„Hovorí sa, že ľudia z neďalekej obce Stoney Middleton stáli na kopci a pochovávaniu sa prizerali. Ale príliš sa báli, než aby jej pomohli,“ cituje server BBC Joan Plantove, ktorá eyamskú tragédiu skúmala.
Podľa Michaela Sweeta z univerzity v Derby rozhodnutie a odvaha eyemských okolité dediny zachránila. „Je pozoruhodné, aká účinná v tomto prípade karanténa bola,“ zhŕňa.
Nástroj politiky, diskriminácie, represie
Žiadne opatrenie však nie je v rámci spoločnosti čisto technické, neutrálne. Ani karanténa nebola výlučne zdravotníckym nástrojom, a to nielen preto, že jej dejiny nezačali prísne vedecky. Bola súčasťou spoločenských vzťahov, mala politický kontext. Poznala diskriminácii a boj o moc.
Keď sa proti moru, ktorý dorazil do Konštantínopolu v roku 542, rozhodol zakročiť cisár Justinián I., nasmeroval sériu represií proti Židom, Samaritánom, homosexuálom, pohanom, ariáncom, heretikom všetkého druhu. „Za svoju rolu morových prenášačov nemohli tieto minority o nič viac ako kresťania, hlavnú úlohu hral rasizmus a agresia proti disidentským skupinám,“ vysvetľuje Drews.
A samozrejme, v hre bola moc. Stredoveká karanténa bola podľa historika Appuhna mnohokrát nespravodlivá. Pre bohaté triedy nebola nevyhnutným osudom, mohli sa jej vďaka peniazom vyhnúť. „Takže najviac trpeli karanténou poväčšine chudobní ľudia, ktorí nemali inú voľbu,“ hovorí.
Spoločenské peripetie karantény stredovekom samozrejme neskončili. Naopak. Rastúca emancipácia nových tried, spoločensko-politický pohyb a tenzie opatrení, ako bola karanténa a izolácia, politizovali. Na jednej strane bola vnímaná ako porušovanie nových, občianskych práv a slobôd.
Na druhej strane ju štáty na ospravedlnenie posilňovania policajnej moci proti nepohodlným skupinám naozaj používali. Epidémia cholery poskytla zámienku pre represie proti revolučným silám bojujúcim za zjednotenie krajiny a republiku napríklad v Taliansku, uvádza štúdia Eugenie Tognotti.
Inokedy si karanténu vynútila sám dopyt verejnosti. O užitočnosť karanténnych opatrení proti cholere sa debatovalo po celé desaťročia devätnásteho storočia. Sú neúčinné, zastarané, zväzujú obchod, štáty nespolupracujú, izolačné opatrenia navyše dávajú obyvateľstvu falošný pocit bezpečia, takže jeho neopatrnosť situáciu len zhoršuje, tvrdili jej kritici. Úrady sa však karantén držali. Keby sme ich verejnosti nedali, okrem epidémie by prepukla aj panika a hrozili by povstania, bály sa autority.