Nový manuál o koronavíruse: Čo sa o COVID-19 potvrdilo, ako sa chrániť a čo s jeseňou

Nový manuál o koronavíruse, spracovaný českým profesorom a infektológom Jiřím Benešom, prináša najdôležitejšie aktuálne poznatky na jednom mieste, uvádzajú Lidovky.cz.

Závažnosť infekcie

Nový koronavírus nazvaný SARS-CoV2 nie je doteraz adaptovaný na ľudských hostiteľov, preto vyvoláva choroby s rôznym klinickým obrazom - podľa toho, čo mu imunitný systém napadnutých osôb dovolí.

Ľahký priebeh infekcie: Väčšina infekcií prebieha buď asymptomaticky (bezpríznakovo) alebo ako ľahké ochorenie so samouzdravením, podobné iným nešpecifickým vírusovým ochoreniam. Typické ťažkosti zahŕňajú nádchu, zvýšenú teplotu, slabosť, bolesti v kĺboch a vo svaloch, stratu čuchu a pod. Tieto ťažkosti spravidla trvajú 1-5 dní, potom odznejú. Stav pacientov s touto formou choroby nevyžaduje hospitalizáciu.

Závažný priebeh infekcie: Vzniká pri splnení aspoň jednej z dvoch možných podmienok:

  • ide o dôsledok neobvyklo vysokej infekčnej dávky (vysoká koncentrácia vírusu vo vdychovanom vzduchu a/alebo dlhá doba expozície)
  • človek vystavený nákaze je nezvyčajne vnímavý (preexistujúce ochorenie dýchacích ciest, závažná získaná porucha imunity, vysoký vek, niektoré vrodené dispozície - napr. defekt tvorby interferónu alfa)

Choroba v tomto prípade postihuje nielen dýchacie cesty, ale aj pľúca. Dôsledkom je narastajúca dýchavičnosť. Postihnutie pľúc sa potvrdí typickým obrazom zastretie pľúcneho tkaniva na rtg (röntgene) alebo CT (počítačovej tomografii) vyšetrení a/alebo znížením obsahu kyslíka v krvi, preukázateľnej tzv. pulznej oxymetrii (čidlo priložené k prstu alebo k ušnému lalôčiku). Chorí s postihnutím pľúc sú spravidla hospitalizovaní.

Zvlášť ťažký priebeh: Vyžiada si pobyt na jednotke intenzívnej starostlivosti. Nastáva vtedy, ak postihnutie pľúc je takého veľkého rozsahu, že znemožňuje výmenu plynov medzi vzduchom a krvou alebo ak chorému človeku začnú zlyhávať iné životne dôležité orgány (srdce, obličky a pod.).

K tomu je potrebné dodať, že intenzívna starostlivosť je veľmi náročná a tiež drahá. Lôžok pre poskytovanie intenzívnej starostlivosti je v každom štáte iba obmedzený počet a nie je možné ich množstva navýšiť tým, že sa nakúpia potrebné prístroje.

Na obsluhu týchto prístrojov je totiž potreba kvalifikovaný a skúsený personál, a ten sa jednoducho kúpiť nedá. Intenzívna starostlivosť je veľmi zaťažujúca aj pre samotných pacientov. Veľmi starí alebo dlhodobo veľmi chorí pacienti obvykle nie sú schopní sa s vykonávanými postupmi vyrovnať. Je to rovnaké ako pri náročných operáciách, ktoré chorí v kritickom stave už nie sú schopní vydržať.

Je potrebné si uvedomiť, že postupy používané v intenzívnej starostlivosti môžu podporiť alebo úplne nahradiť činnosť niektorých orgánov a preklenúť tak kritické obdobie, nemôžu však vrátiť postihnutým orgánom ich pôvodnú funkčnosť.

Dôsledky pre prax

Nákazlivosť závisí na klinických prejavoch choroby, nie na závažnosti celkového stavu.
Hlavnou cestou vylučovania koronavírusu z chorého organizmu sú sekréty z dýchacích ciest. Vysokou nákazlivosťou sa teda vyznačujú jedinci, ktorí majú typické prejavy respiračnej infekcie: horúčku, kašeľ alebo nádchu. U osôb bez týchto prejavov je nákazlivosť ochorenia podstatne nižšia, pričom nie je príliš dôležité, či ich celkový zdravotný stav je dobrý, alebo nie.

Aké veľké je riziko dlhodobých následkov po prekonaní COVID-19?
V médiách sa objavili alarmujúce správy o tom, že ochorenie zanecháva závažné alebo nevratné poškodenie pľúc, srdca a ďalších orgánov. Všetky tieto pozorovania však bola zistené na veľmi malých súboroch chorých alebo u osôb, ktoré na infekciu zomreli. Od státisícov ľudí, ktoré sa doteraz vo svete touto infekciou nakazili, neprichádzajú žiadne podobné správy.

Komu táto argumentácia nestačí, je tu podrobnejší rozbor. U naprostej väčšiny nakazených osôb sa infekcia odohráva na úrovni dýchacích ciest, vírus teda nenapadá žiadne vnútorné orgány. Ak predsa len dôjde k postihnutiu pľúc (pneumónii), potom je pravda, že tento typ zápalu pľúc ustupuje pomalšie a môže zanechať následky v podobe zníženej rozťažnosti pľúcneho tkaniva alebo k ťažkostiam, ktoré pripomínajú bronchiálnu astmu.

Z týchto dôvodov by sa mali pacienti, ktorí prekonali pneumóniu, nechať vyšetriť a prípadne dispenzarizovať (teda sústavne medicínsky sledovaníť, pozn. red.) na pneumologických pracoviskách. Je však nutné vedieť, že opísané následky sú komplikáciou choroby a nie bežným prejavom, a väčšinu vzniknutých ťažkostí možno vhodnou liečbou kompenzovať natoľko, že nebráni bežným životným činnostiam.

Postihnutie iných orgánov (srdce, mozog, nadobličky a ďalšie), ktoré bolo nájdené pri pitve pacientov, ktorí na COVID-19 zomreli, je vysvetliteľné vyplavením veľkého množstva zápalových mediátorov (tzv. cytokinová búrka) a následnou aktiváciou vnútornej výstelky ciev (endotelu).

Tieto patologické zmeny môžu v dôsledku ťažkej infekcie koronavírusom nastať, je ale nutné dodať, že veľmi podobný stav vzniká aj pri závažných formách rôznych bakteriálnych infekcií (sepsa) a dokonca aj pri niektorých vírusových infekciách (horúčka dengue). Ide teda o všeobecný dôsledok kriticky prebiehajúcej infekcie, nie o špecifickú komplikáciu COVID-19.

Ako rozumieť údajom o narastajúcom počte novo diagnostikovaných prípadov?
Samotný počet nakazených, aj keď má narastajúcu tendenciu, nie je alarmujúci. Ak prevažná väčšina pozitívne testovaných osôb má len mierne alebo dokonca žiadne príznaky choroby, je zrejmé, že vírus síce prechádza populáciou, ale škody na zdraví sú relatívne malé.

Dôvody na obavy by vznikli v dvoch situáciách:

  • Keby pri stále rovnakom spôsobe vyšetrovania rástol počet prípadov exponenciálne (explozívne sa správajúcej epidémie). To by znamenalo, že narastá koncentrácia vírusu v prostredí, kde sa zhromažďuje veľký počet ľudí. Osoby žijúce v tomto prostredí sú teda vystavené podstatne vyššej infekčnej dávke, a úmerne tomu sa zvýši aj riziko, že choroba u nich bude mať závažný priebeh.
  • Keby sa infekcia dostala do komunity jedincov s oslabenou imunitou, typicky do domovov seniorov alebo do zdravotníckych zariadení, a začala sa medzi nimi šíriť.

Dôsledkom oboch týchto situácií by bol rýchly nárast počtu ťažkých prípadov. To predstavuje veľkú záťaž pre celý zdravotnícky systém a jeho dôsledky sa môžu prejaviť aj v odboroch, ktoré sa liečbou infekčných chorôb vôbec nezaoberajú.

Diagnostika infekcie

Pôvodcu vírusových ochorení je všeobecne možné preukazovať dvoma spôsobmi. Prvou možnosťou je preukázanie samotného vírusu v tkanivách alebo telesných tekutinách (krv, moč, sekrét na povrchu slizníc a pod.). V diagnostike koronavírusových infekcií sa zvyčajne vykonáva výter z nosohltana, pričom prítomnosť vírusu sa preukazuje testom zachytávajúcim vírusovú RNA.

Druhou možnosťou je tzv. nepriame preukázanie, kedy sa zisťuje prítomnosť špecifických protilátok proti danému vírusu, zvyčajne z krvi. Vyšetrovanie protilátok má určité obmedzenia, o ktorých je dobré vedieť.

Preukázanie vírusovej RNA vyžaduje špeciálne diagnostické súpravy. Vyšetrenie je preto drahšie a môže byť uskutočňované len v certifikovaných laboratóriách. Pre správnu interpretáciu výsledkov je potrebné vedieť, že veľmi záleží na správnej technike odberu.

Pri preukazovaní COVID-19 sa výter nosohltana musí vykonávať dakronovým (podobný nylonu, pozn. oed.) tampónom, a ten sa zasúva hlboko do nosového otvoru. Nie je to bolestivé ani nebezpečné, ale rozhodne to nie je príjemný úkon. Nesprávne vykonaný odber (typicky pri nespoluprácu pacienta) môže spôsobiť falošnú negativitu výsledku. Výter nosohltana možno tiež vykonať otvorenými ústami, výťažnosť vyšetrenia je však nižšia.

Preukazovanie špecifických protilátok je jednoduchšie a lacnejšie. Prítomnosť protilátok sa štandardne stanovuje v krvi, buď odobratej zo žily alebo menej citlivej metódy z kvapky krvi po vpichu do bruška prsta. Význam tejto formy preukázania je obmedzovaný niekoľkými okolnosťami.

  • Špecifické protilátky sa zvyčajne začínajú tvoriť až približne po dvoch týždňoch od prvého kontaktu človeka s pôvodcom infekcie; u osôb s poruchou imunity býva začatie tvorby protilátok ešte viac oddialené. Z toho vyplýva, že tento druh diagnostiky nemožno použiť k skorému preukázaniu infekcie.
  • Tvorba protilátok závisí od priebehu choroby: všeobecne sa vytvárajú hlavne protilátky troch typov: IgM, IgA a IgG. Vzájomný pomer týchto protilátok v krvi sa líši v závislosti na lokalizácii infekcie (slizničnej verzus celkovej) a tiež na štádiu infekcie. Na trhu existujú rôzne testovacie súpravy, s ktorých pomocou je možné zistiť celkovú hladinu špecifických protilátok alebo výskyt jednotlivých typov. Výber vhodného testu pre štúdie sa riadi tým, čo chceme zisťovať.

Imunitná odpoveď pri COVID-19

Zvláštnosti koronavírusovej infekcie spočívajú v tom, že vírus sa niekedy množí len na slizniciach, inokedy prenikne do pľúc a u niektorých pacientov sa dostane aj do krvného riečišťa. Každej tejto situácii prislúcha iná intenzita imunitnej odpovede. V zásade platí, že organizmus môže na koronavírusovu infekciu reagovať niektorým z nasledujúcich typov imunitnej odpovede alebo ešte častejšie nejakou kombináciou týchto možností:

  • Využitie mechanizmov tzv. nešpecifickej imunity, najmä interferónu alfa a NK buniek. To postačí pre krátkodobú ochranu u ľahkých foriem infekcie. V tomto prípade nie je aktivovaná špecifická imunita a nevzniká teda imunitná pamäť. Po takto prebehnutej infekcii zostáva človek rovnako vnímavý pri eventuálnom ďalšom styku s vírusom, ako bol na počiatku.
  • Aktivácia tzv. bunkového typu špecifickej imunity. Obranu proti infekcii potom zaisťujú tzv. cytotoxické lymfocyty, čo sú špecializované biele krvinky schopné rozpoznať bunky infikované vírusom a zničiť ich. U tohto typu imunitnej odpovede existuje imunitná pamäť, postihnutý človek je preto pri prípadnom ďalšom kontakte s vírusom do istej miery chránený. Bohužiaľ vyšetrovanie tohto typu imunitnej odpovede je natoľko pracné a drahé, že ich nemožno vykonávať hromadne u väčšieho počtu ľudí.
  • Imunitná reakcia sprostredkovaná protilátkami. Tá je najúčinnejšia a najznámejšia. Súčasne platí, že jedine tento typ imunitnej odpovede môžeme hromadne testovať. Ani tu však situácia nie je jednoduchá, pretože tvorba protilátok je u celkovo prebiehajúcich infekcií iná ako v prípade, keď je infekcia obmedzená len na sliznicu (pozri vyššie).

Celý tento výklad sa môže zdať komplikovaný, a pritom obsahuje len najzákladnejšie princípy, ktoré sú nutné pre pochopenie otázok týkajúcich sa zamorenosti populácie a jej odolnosti voči infekcii.

Diagnostika COVID-19

Preukázanie akútneho ochorenia COVID-19 sa zakladá na súčasnom splnení troch podmienok: (a) prítomnosť klinických príznakov zodpovedajúcich respiračnej infekciui (zvýšená teplota, nádcha, kašeľ, prípadne dýchavičnosť); (B) choroba trvá menej ako 2 týždne; (C) v dýchacích cestách pacienta je preukázaná koronavírusova RNA.

Prítomnosť koronavírusovej RNA v dýchacích cestách bez zodpovedajúcich klinických prejavov svedčí o bezpríznakovom priebehu infekcie (človek je infikovaný, môže nákazu do istej miery šíriť, ale nie je chorý).

Predpokladá sa, že imunitné mechanizmy zdravého človeka dokážu zastaviť množenie vírusu do dvoch týždňov. Ak človek má ochorenie, ktoré trvá dlhšie ako dva týždne, a v jeho dýchacích cestách sa preukáže koronavírusova RNA, potom je vysoko pravdepodobné, že ide už len o zvyšky vírusu, ktorý nie je aktívny.

Inými slovami, taký človek - pokiaľ nemá závažnú poruchu imunity - sa spravidla považuje za neinfekčného. V sporných prípadoch je možné zistiť životnosť vírusu pomocou kultivačných techník, toto vyšetrenie je ale pracné a na výsledky sa musí čakať niekoľko dní.

Z uvedeného vyplýva niekoľko záverov, ktoré môžu vyznievať prekvapivo:

  • Infekcia (v zmysle "prítomnosť vírusu v organizme") nemusí znamenať, že napadnutý človek je chorý.
  • Chorý človek nemusí byť infekčný (nebezpečný pre okolie), a naopak, bezpríznakový človek môže byť zdrojom nákazy.
  • Ani nález vírusovej RNA vo výteru z nosohltana nie je sám o sebe dôkazom, že vyšetrovaná osoba je infekčná.

Pre správnu interpretáciu je vždy potrebné hodnotiť laboratórne výsledky v súvislosti s klinickým priebehom choroby. Dostupné údaje musia byť posudzované komplexne, čo vyžaduje znalosť teórie a tiež určitú skúsenosť.

Dôsledky pre prax

Má zmysel vyšetrovať bezpríznakové (klinicky zdravé) osoby, ktoré boli v kontakte s infekciou?
Vyšetrenie prítomnosti vírusovej RNA v nosohltane môže priniesť jeden z dvoch možných výsledkov:

  • Pozitívny výsledok bude znamenať, že vyšetrovaná osoba má infekciu, ktorá prebieha bezpríznakovo. Títo ľudia môžu vylučovať vírus do svojho okolia, ale množstvo vylučovaného vírusu je veľmi malé. Preto možno povedať, že takí jedinci nepredstavujú pre bežnú populáciu vážne ohrozenie. Mohli by však byť nebezpeční pre vysoko vnímavé osoby, a preto by počas inkubačnej doby nemali navštevovať zdravotnícke zariadenia, domovy seniorov a podobné miesta, kde hrozí ľahké šírenie infekcie.
  • Negatívny výsledok neoprávňuje k žiadnemu záveru: Je možné, že u vyšetrovanej osoby vôbec nedošlo k nákaze, ale nemožno vylúčiť ani možnosť, že ešte len beží inkubačná doba a choroba prepukne v najbližších dňoch.

Testovanie bezpríznakových osôb preto nemôže byť využívané na potvrdenie bezinfekčnosti na dobu dlhšiu ako cca 24 hodín.

Ak uvážime cenu vyšetrenia a relatívne malý prínos eventuálneho pozitívneho výsledku na ochranu populácie, môžeme dospieť k záveru, že vyšetrovanie bezpríznakových osôb nie je prínosné. Namiesto vyšetrovania by stačilo vydať odporúčanie, aby bezpríznakové osoby, ktoré boli v posledných dvoch týždňoch v kontakte s COVID-19, nenavštevovali zdravotnícke zariadenia, domovy seniorov a podobné miesta, kde hrozí ľahké šírenie infekcie.

Je nutné testovať všetky osoby s prejavmi akútnej respiračnej infekcie?
Ľudia s jasnými klinickými prejavmi akútnej respiračnej infekcie (horúčka, nádcha, kašeľ) vylučujú do svojho okolia veľké množstvo vírusu. Títo ľudia by mali zostať po dobu trvania príznakov v domácej izolácii, aby chorobu nešírili.

Na druhú stranu, ak ich zdravotný stav zostáva dobrý, je otázka, či musia byť testovaní. Mali by zostať v domácej izolácii, nech je pôvodcom choroby SARS-CoV2 alebo iný respiračný vírus.

Testovanie na prítomnosť koronavírusu v nosohltane je však nevyhnutné u osôb, ktoré z akéhokoľvek dôvodu nemôžu v domácej izolácii zotrvať. Pri pozitívnom náleze by týmto chorým mal byť poskytnútý izolačný režim v nemocnici alebo v inom určenom zariadení.

Naopak negatívny výsledok testu pri prejavoch akútnej respiračnej infekcie svedčí o tom, že prebiehajúce ochorenie má inú príčinu ako COVID-19.

Ako možno pomocou testovania včas zachytiť začínajúcu epidémiu (alebo jej druhú vlnu)?
Celkový počet nakazených osôb je možné zistiť plošným testovaním vybranej vzorky populácie, ide však o drahý a organizačne náročný postup. Pre základnú orientáciu je oveľa jednoduchšie a lacnejšie zisťovať koncentráciu vírusu v prostredí, napríklad v odpadových vodách.

Z hľadiska zdravotníckeho systému je najdôležitejšie poznať trendy v počte závažných prípadov COVID-19, pretože najmenšie rezervy sú vždy v kapacite intenzívnych lôžok. Pri podozrení na začínajúcu epidémiu by preto mali byť na prítomnosť koronavírusovej RNA testovaní všetci chorí s horúčkou, pneumóniou alebo akútnou respiračnou infekciou, ktorí sú prijímaní na hospitalizáciu. Kým počet osôb s pozitívnym nálezom zostane nízky, nie je potrebné sa obávať.

Možno u COVID-19 zisťovať premorenosť populácie, respektíve odolnosť voči ďalšiemu šíreniu?
Vyšetrovanie premorenosti je dobre uskutočniteľné u chorôb, ako sú osýpky, mumps alebo kliešťová meningoencefalitída. U týchto chorôb sa vírus dostáva do krvi a vyvoláva jednotný typ imunitnej odpovede. Typickým prejavom tejto imunitnej odpovede je tvorba protilátok IgM (v akútnom období) a IgG (neskôr v akútnom období a ďalej dlhodobo ako hlavný prejav ochrany pred opakovaním infekcie).

Výsledky sérologických vyšetrení je potom možné hodnotiť podľa jednoduchej šablóny. U COVID-19 takto postupovať nedá, pretože imunitná odpoveď je individuálne odlišná podľa priebehu choroby (pozri vyššie).

Môžeme na reprezentatívnej vzorke populácie zistiť percento osôb, ktoré majú v krvi protilátky proti koronavírusu, a u nich predpokladať, že sú chránené. V skutočnosti ale bude počet chránených jedincov vyšší, pretože týmto spôsobom nezachytíme tie, ktorých imunita sa opiera o cytotoxické lymfocyty alebo o protilátky vylučované len na povrch slizníc (sekrečné IgA). Nemáme žiadne vodítka ani pre hrubý odhad, koľko takých jedincov môže byť.

Situácia je o to zložitejšia, že tento typ imunity nie je tak stály ako prítomnosť protilátok v krvi, môže podliehať rôznym výkyvom v závislosti na aktuálnom zdravotnom stave. Odolnosť našej populácie teda nepoznáme a súčasnými prostriedkami ju nie sme schopní spoľahlivo určiť.

Odporúčania pre verejnosť

Epidémiu vyvolanú novým koronavírusom nie je vhodné démonizovať. Každý sa môže presvedčiť, že pôvodca choroby sa za normálnych okolností chová ako iné bežné respiračné vírusy. Začne byť naozaj nebezpečný až v situácii, keď je človek dlhšiu dobu vystavený vysokej koncentrácii vírusu.

Po piatich mesiacoch trvania epidémie je zrejmé, že nemá zmysel usilovať sa o elimináciu vírusu z populácie, musíme predpokladať, že vírus tu už zostane. To však nie je žiadna tragédia, musíme sa len naučiť správať sa tak, aby nedochádzalo k explozívnemu šíreniu nákazy. V súčasnosti už vieme, čo je pre to potrebné robiť.

Treba posilniť organizáciu a akcieschopnosť epidemiologickej služby, udržiavať sieť štátom podporovaných mikrobiologických laboratórií a sieť infekčných lôžkových oddelení. Ďalej je potrebné zabezpečiť dostatok rezervných lôžok, na ktorých je možné poskytovať pacientom intenzívnu starostlivosť.

To všetko ale nestačí. K zvládnutiu epidémie je nutná aj súčinnosť občanov. Ľudia by predovšetkým mali novej choroby rozumieť a vedieť, ako si počínať. Znovu a znovu je potrebné vysvetľovať, že v bežnom živote nie je možné úplne zabrániť náhodnému kontaktu s vírusom, ale je možné sa správať tak, aby expozícia vírusu bola čo najmenšia. Tak je možné chrániť seba a súčasne aj brániť ďalšiemu šíreniu nákazy.

Základné pravidlá vlastnej ochrany sú stále rovnaké a mali by sme si ich osvojiť ako samozrejmosť:

  • umývať si ruky nielen pred jedlom a po použití toalety, ale aj po cestovaní verejnou dopravou, návrate z nákupov, účasti na verejne navštevovaných akciách a všetkých ďalších podobných činnostiach, pri ktorých sa dotýkame predmetov, na ktoré siahali aj iní ľudia
  • po dotyku predmetov, ktoré mohli byť kontaminované, si nesiahať na tvár, predovšetkým do okolia úst, nosa a očí
  • pri ceste mimo domova mať so sebou rúško a nasadiť si ho v prípade, keď sa v okolí vyskytne človek s príznakmi akútnej respiračnej infekcie (rúško nechráni absolútne, ale v tomto prípade významne zníži veľkosť expozície); po použití papierové rúško vyhodiť, látkové rúško zabaliť do igelitového vrecka a pred ďalším použitím vyprať
  • osoby používajúce rúško nevnímať ako podozrivých alebo dokonca nebezpečných jedincov; rúško je prostriedkom ochrany a nie prejavom choroby (je pravdepodobnejšie, že človek v rúšku chráni seba, pretože práve nie je vo forme a obáva sa nákazy, než že sa pomocou rúška snaží obmedziť prenos svojej choroby na ľudí v okolí)
  • v období existujúcej alebo hroziacej epidémie nenavštevovať hromadné akcie, najmä tie, ktoré sa odohrávajú v uzavretom priestore
  • tráviť aspoň časť dňa na čerstvom vzduchu, obytné priestory veľa vetrať (vo vonkajšom prostredí sa vírus rýchlo inaktivuje, a naopak možno varovať: kto nevetrá, sám seba odsudzuje k tomu, že bude doma bývať so svojím koronavírusom)
  • udržiavať sa v dobrej fyzickej i psychickej kondícii (potom je veľká pravdepodobnosť, že po prípadnom stretnutí s nákazou prebehne choroba len mierne)

Ľudia, ktorí na sebe alebo na svojich deťoch pociťujú známky respiračnej infekcie, vrátane zdanlivo banálneho prechladnutia, by mali dodržiavať nasledujúce pravidlá:

  • zdržiavať sa v izolácii alebo aspoň obmedziť kontakt s inými ľuďmi na nevyhnutné minimum
    ak je potrebné vyjsť medzi ostatných ľudí, potom len v rúšku (a použité rúška často vymieňať); v tomto ohľade si môžeme vziať príklad z východoázijských krajín, kde je toto pravidlo už dlho zavedené
  • nestýkať sa s osobami, u ktorých možno očakávať zvýšenú vnímavosť voči nákaze (seniori, chorí ľudia, jedinci so závažnou poruchou imunity); ak je kontakt s týmito osobami nevyhnutný, je namieste použiť namiesto rúška respirátor bez výdychového ventilu
  • smrkať a kašlať do papierových vreckoviek, ktoré sa ihneď vyhadzujú
  • pri kašľaní alebo kýchnutí do lakťového ohybu považovať takto použitý odev za vysoko kontaminovaný, pri najbližšej príležitosti sa prezliecť a odev vyprať
  • choré deti nedávať do kolektívnych zariadení (škôlky, školy), zariadiť im domácu izoláciu až do uzdravenia

Súčasná doba je z hľadiska epidémie relatívne pokojná. Horšia situácia môže nastať v jesennej a zimnej sezóne, ktorá je tradične obdobím častých respiračných infekcií. V tejto dobe bude krajne ťažké odlíšiť COVID-19 od bežného prechladnutia alebo od chrípky, a to môže zdravotníckemu systému spôsobiť mnohé problémy.

Odporúčame preto pripraviť sa na nadchádzajúce rizikové obdobie už teraz. Čo môžeme robiť? Predovšetkým by sme si mali zvyknúť na používanie vyššie uvedených zásad úplne automaticky, ako na štandardné hygienické návyky, porovnateľne napríklad ako na čistenie zubov.

Ďalej je vhodné nechať sa pri najbližšej príležitosti nechať očkovať proti chrípke (súbeh ochorenia chrípkou a COVID-19 zhoršuje priebeh ochorenia; epidemický výskyt oboch chorôb v rovnakej dobe komplikuje diagnostiku a neúmerne zaťažuje zdravotnícky systém).

Úplne najdôležitejšie je zachovať si chladnú hlavu, správať sa zodpovedne a nepanikáriť. COVID-19 nie je stredoveký mor, je to respiračná vírusová infekcia, s ktorou si môžeme poradiť a s ktorou sa musíme naučiť normálne žiť.

Koronavírus a COVID - 19