Čo urýchli stareckú demenciu? Neurochirurg o tom, čím si poškodzujeme mozog

Meno nového prednostu je na vstupných dverách českej Neurochirurgickej kliniky detí a dospelých 2. LF UK a Fakultnej nemocnice Motol ešte len provizórne prelepené. Vladimír Beneš najmladší sa tejto funkcie ujal na začiatku októbra.

Kým robiť rozhovor s jeho otcom Vladimírom Benešom prostrednom je pre novinárov čírym potešením, pretože prvotriedny neurochirurg je pre médiá ako stvorený, jeho syn Vladimír Beneš najmladší je síce už tiež vynikajúcim neurochirurgom, ale z novinárov je skôr v rozpakoch. Zodpovedá čo najstručnejšie a viditeľne sa mu uľaví, keď "mučenie", hlavne fotografovanie, skončí, uvádza portál iDnes.cz.

Otcovu vášeň pre chrobáky síce nezdedil, má ale vo svojej motolskej pracovni veľké terárium s hadom Čenda, ktorého sa nám pokúšal predstaviť ako "prudko jedovatého kríženca Mambo a kobry".

No, ja by som to možno zhltla aj s navijakom. Kolega fotograf ale povedal: "A nie je to skôr korálovka?" Takže síce škrtič, ale pohladkať si ju môžete.

Operujete rád?

Samozrejme. To je predsa dôvod, prečo to človek robí.

Takže je pravda, že každý chirurg by operoval vo dne v noci? Čo je na tom vlastne také atraktívne?

Niektoré operácie sú vyložene pekné. Majú jasnú anatómiu, jasne dané štruktúry, pohybujete sa v čistej krajine. A to potom robím veľmi rád, je to fakt pekné.

Pekné operácie? Chcete povedať, že ich vnímate aj esteticky?

Iste. Chirurg by to nemal mať zakrvavené, nemal by mať neporiadok v operačnom poli, len potom z toho môže mať radosť.

Ale predovšetkým operujete preto, aby ste ľuďom pomohli. Či už od bolesti, alebo k zlepšeniu ich neurologického stavu. A ono je tiež hrozne príjemné vidieť potom tých ľudí druhý deň po operácii, ako sa zlepšili. Fakt super pocit.

Pamätám si napríklad na prvého asi dvojročného chlapca, ktorého som tu v Motole operoval. Išiel som sa na neho pozrieť druhý deň - a on veselo poskakoval v postieľke. A ja som tam stál, pozeral na neho a mal som z toho, musím sa priznať, skoro slzy v očiach.

Musí to byť adrenalín, operovať niekomu mozog...

Áno, je. Niekedy až príliš, keď sa niečo skomplikuje. Potom ide o to, aj v takej situácii udržať pokoj, zachovať chladnú hlavu, nepanikáriť. A nie je žiadnou hanbou niekoho si zavolať na pomoc.

Xkrát som takto išiel niekomu pomôcť - a xkrát prišiel niekto pomôcť mne. Tak to proste je. Pretože v neurochirurgii nie je najdôležitejšie byť ten najlepší, najdôležitejšie je, aby dobre dopadol pacient, ktorý vám dal dôveru.

O vás sa hovorí, že si pred operáciou robíte akési "maľby", že sa vám kolegovia kvôli tomu aj smejú. O čo ide?

Možno tu nejakú maľbu aj mám, ale ja teda maľovať neviem vôbec. Pozrite, takýto nejaký základný plánik operácie, ktorého by som sa potom chcel držať, k tomu si urobím poznámky (vytiahne zo šuflíka papier s namaľovanou podivnou opoznámkovanou šiškou, zrejme pacientovou hlavou).

Ale ako hovoria vojaci, ani taký základný plánik neprežije prvý kontakt s nepriateľom. Takže väčšinou sa vzápätí všetko mení podľa aktuálnej situácie. A niekedy nie je čas a bez ohľadu na plánik sa musí pekne  improvizovať.

Ľudský mozog je vraj najdokonalejší útvar vo vesmíre. Aký je to pocit, vidieť ľuďom do hlavy?

Ja pri tom žiadny zvláštny pocit nemám. Beriem to ako prácu. A najlepšie je, keď je to už rutina.

Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 83% na dočítanie.

Nedozvedeli ste sa všetko?

Digitálne predplatné

Získajte prístup ku kompletnému obsahu

KÚPIŤ

Už máte predplatné?
Prihláste sa

Tento článok ste dočítali vďaka tomu, že ste predplatiteľom Hospodárskych novín. Ďakujeme, že podporujete kvalitnú žurnalistiku.