Dobíjam sa tri hodiny cez USB, hovorí kyborg s anténou v hlave

Často cituje slová vedca Manfreda Clynesa, ktorý vyhlásil, že namiesto toho, aby ľudia menili svoje okolité prostredie, by mali začať transformovať sami seba. "Dnes už k tomu máme nástroje. Môžeme svojmu telu dodávať nové zmysly, nové orgány," dodáva tridsaťtriročný Neil Harbisson. Dôkazom je on sám. Už takmer štrnásť rokov, píše Xman.cz.

Narodil sa v severoírskom Belfaste, vyrastal však v Barcelone. Talentovaný chlapec s hlbokým záujmom o klasickú hudbu a so vzácnou chorobou, takzvanú achromatopsia, ktorá mu úplne bránila rozoznávať farby. Že vidí svet celkom inak ako ostatní, si však uvedomil až v jedenástich rokoch.

O niekoľko rokov neskôr mu napadlo, že by do sveta farieb mohol vkročiť s pomocou technológie. Písal sa rok 2003 a na Darlington College of Arts v Anglicku, kde študoval hudbu, navštívil prednášku kybernetického vynálezcu Adama Montandona. Jeho vízia a nadšenie pre zavádzanie technológií do ľudského života ho zaujali natoľko, že vedca oslovil s otázkou: "Nešlo by vymyslieť, ako by som mohol vnímať farby?"

​Ujasnite si však jedno. Harbissonovi nešlo o prekonanie svojho hendikepu. Zdôrazňuje, že aj keď vidí len odtiene šedej, za limit to nepovažuje. Naopak vypočítava výhody: "Čierno-biele videnie je lepšie. Vidíme lepšie v noci. Rozoznávame lepšie vzdialenosti a ľahšie identifikujeme obrysy." V inom rozhovore so smiechom dodáva, že" čierno-biele kópie sú lacnejšie ". Vážne však dodáva: "Farbosleposť je pre mňa výhoda, takže preto som to nerobil."

A prečo teda? Odmala vraj túžil po dodatočnom novom orgáne. Preto sa na Montandona obrátil. A ten sa výzvy chopil so zaujatím. Najprv premýšľal, že by Harbissonovi zostrojil zariadenie, ktoré by mu len oznámilo mená farieb okolitých predmetov alebo ich previedlo na zvuky rôznych hudobných nástrojov. Nakoniec mu to však prišlo príliš reštriktívne. "Chcel som mu dať niečo magickejšie," spomína.

A podarilo sa. Trvalo len dva týždne, než spolu s Neilom vytvorili zariadenie, ktoré svetelné vlny zodpovedajúce konkrétnym farbám odvádzali na rozdielne zvuky. Celá zostava nevyzerala nijako pôsobivo, vyzerala ako z béčkového sci-fi filmu. Pozostávala z lacnej webovej kamery, päťkilogramového počítača na chrbte v batohu a slúchadiel. "Bolo to dosť primitívne, ale fungovalo to," spomína Montandon.

Prvá prechádzka po univerzite priviedla technikou vylepšeného Neila k vytrženiu. "Rozbehol sa chodbou, nedal sa zastaviť," líči Montandon. Harbisson načúval farby v školskej budove, na ulici, vychutnával si farby ovocia a zeleniny v obchode na rohu, do ktorého sa vrútil. Farby sú všade a pre Harbissona znamenali neustály a neprerušovaný orchester zvukov. "Je to ako počúvať elektronickú hudbu," opisuje Harbisson.

A permanentného orchestra vo svojej hlave sa nezľakol, radoval sa z neho. U prvej podoby jeho "čítačky farieb" však nezostalo. Neil chcel, aby mu naozaj vzrástla do lebky.

Hlava plná farieb

Nápad na telesnú implantáciu celej technológie našiel s pomocou ďalších odborníkov riešenie, narazil však na lekársku etiku. Bioetické komisie mu implantáciu niekoľkokrát zakázali. Dôvod? Operácia by neviedla k obnove žiadneho skôr existujúceho zmyslu a navyše by prekročila telesné podmienky ľudského druhu. Lenže práve o to Harbissonovi išlo - posunúť ľudskú evolúciu.

Preto si zohnal lekára, jeho meno drží dodnes v anonymite, ktorý operáciu vykonal. Neilovi pri nej do lebky zaviedol anténku. Na jednej strane má kamerku na snímanie farieb okolitého prostredia, na druhej senzor, ktorý dokáže farby prečítať. Zmení ich vo vibrácie, ktoré vysiela do Neillovej lebky, aby sa tak dostali až do jeho vnútorného ucha. Nakoniec sa mu farby rozohrajú v hlave.

Najprv bol taký príval nových tónov ako za trest. Priznáva, že prvých päť týždňov života s implantovanou anténou bolo prestúpených silnými bolesťami hlavy. Potom si organizmus privykol. Po dvanástich rokoch s novým technologickým orgánom si na neho zvykol tak, že už ani nevie, ako to bolo predtým.

"Je to podprahové ako iné zmysly. Cítime tiež konštantne, cit máme tiež neustále, nepretržite počujeme a náš mozog je na to absolútne zvyknutý. Zvuky počujem prostredníctvom uší, ale farby počúvam skrze kostí, takže to je iný zmysel, sú to vibrácie," vysvetľuje.

Neil Harbisson sa zmenil v kyborga. Na úrovni vnímania seba samého to podľa neho prišlo postupne. Dva mesiace si zvykal na "nový orgán", rozumejme anténku, o tri mesiace navrch na nový zmysel. Najprv cítil, že mu anténka sprostredkováva informácie. Potom cítil, že mu ponúka vnímanie a nakoniec to bral tak, že mu dáva pocity.

"Keď som začal vo farbách snívať, začal som cítiť, že ono technické rozšírenie je súčasťou môjho organizmu," poznamenáva. Od onej doby sa považuje za kyborga. "Nedokážem odlíšiť, čo mi dáva softvér a čo prichádza z môjho mozgu," približuje.

GoPro kamera? Selfie tyč?

Anténka je jeho neoddeliteľnou súčasťou, na tom trvá. Presvedčil o tom napokon aj britské úrady, ktoré mu po dlhom spore dovolili, aby sa s ňou vyfotil na pas. Z Harbissona sa pre svetovú tlač stal "prvý oficiálne uznaný kyborg". "Nie je to tak, že by som na sebe anténu nosil. Mám ju. To je veľký rozdiel. Je to ako s inými orgánmi. Nos tiež nenosím, mám ho," vysvetľuje.

Neustála pozornosť, ktorú mu jeho nový orgán prináša, je pre neho jediným problémom. A obnáša aj nepríjemné chvíľky. Pozor vraj musí dávať špeciálne na opité ženy, pretože sa mu snažia anténku vytiahnuť z hlavy. "Je to zvláštne, stalo sa to v mnohých krajinách. Muži sa mojej anténky zvyčajne nedotýkajú, s výnimkou bezpečnostných stráží, pre ktorých je podozrivá," líči.

Najbolestnejší zážitok však má z Barcelony. Keď tam v roku 2012 prechádzal okolo demonštrácie, policajti ho obvinili z toho, že filmuje ich zásah. Výsledkom bolo, že sa Neil domov vrátil s drôtmi trčiacimi z lebky. "Bol to najdesnejší deň môjho života," priznáva.

S úsmevom naopak opisuje, ako sa menia s časom predstavy ostatných o jeho novom orgáne. V roku 2007 si najčastejšie mysleli, že to je hands-free telefón, o rok dva neskôr ho považovali za GoPro kameru, neskôr za špeciálnu selfie tyč.

Da Vinci znie ako horor

Technológia pre mňa prestala byť nástrojom, stala sa súčasťou môjho tela, zdôrazňuje dokola Harbisson. A nezostáva na jednom mieste, schopnosti svojho orgánu postupom času zdokonaľuje. Dnes už vie počuť aj infračervené a ultrafialové žiarenie. Jeho lebka vie fungovať ako Bluetooth zariadenie a on tak s jej pomocou dokáže byť napojený na internet. Päť jeho priateľov má od neho súhlas, aby mu cez internet posielali v noci do hlavy zvuky, farby či tóny, s ktorých pomocou mu tak môžu meniť sny.

Život so zmyslami rozšírenými technológiou je však pestrejší hlavne vo dne. "Čím viac si rozšírite zmysly, tým viac zisťujete, že existujete," skladá hold životu kyborga. A má to aj praktické konzekvencie. Zvukom farieb bolo treba prispôsobiť byt. "Podlaha je červená, táto farba má najnižšiu frekvenciu, takže dáva domu hlboký zvuk," opisuje Harbisson. Napríklad obývacia izba je ružová, modrá a žlta, čo dáva dokopy tón veľké C.

A zatiaľ čo skôr Harbissonovi záležalo pri obliekaní na tom, aby dobre vyzeral, tak ako ľuďom, ako kyborgovi mu ide o to, aby bol dobre počuť. Podľa zvukov tiež je. Farby potravín, ktoré si vyskladá na tanier, mu v hlave vytvoria "pieseň". Prezrádza, že dobre chutí kombinácia tónov F ​​a A, čo je červená a zelená.

Rozličné akordy mu v hlave rozohrávajú aj ľudské tváre, pretože každá je podľa neho odlišnou kombináciou odtieňov oranžovej. Počúvať dokáže samozrejme aj obrazy. "Rád si vypočujem Warhola a Rothka, pretože ich maľby produkujú čisté tóny. Nemôžem počúvať da Vinciho a Velázqueza," dodáva s tým, že ich diela znejú ako z hororu. Miluje zvuk Gaudího budov.

Telo ako nabíjačka

Harbisson pritom myslíí dopredu. Doteraz je jeho nový orgán závislý na externom nabíjaní. S pomocou USB konektora sa musí pripojiť na tri hodiny k elektrine, to mu vydrží na tri až štyri dni. Jeho cieľom je obísť sa len so svojou vnútornou energiou a anténku dobíjať s pomocou krvného obehu alebo kinetickej energie.

Rád by našiel nových kolegov-kyborgov, s ktorými by skrz Bluetooth hlavy mohli vyskúšať komunikáciu takpovediac z lebky do lebky. Pomýšľa aj na orgán, ktorý by mu dovolil vnímať čas, bez toho aby potreboval hodinky. A všeobecne pre ľudstvo plánuje bezpočet technologických vylepšení ľudského tela, napríklad anténky na videnie dozadu, zabudované kompasy či senzory využívajúce vodivosť kostí.

Nemá za to, že by nás implementácia technológie do ľudského tela vzďaľovala od prírody. Práve naopak. "S prírodou sa cítim spojený ešte silnejšie," tvrdí. Nakoniec, infračervené alebo ultrafialové žiarenie iné živočíšne druhy vnímať dokážu. On sa k nim len pridáva.

Cyborg Foundation

Jednou z Harbissonových kolegýň je Moon Ribasová. Tá má pre zmenu niekoľko rokov implantovaný seizmografický senzor, skrz ktorého neustále cíti zemské pohyby, ako choreografka ich transformuje na pohyby na javisku. Práve s ňou Harbisson založil Cyborg Foundation, ktorej cieľom je pomáhať ľuďom, aby sa kyborgami stávali, propagovať kybernetiku ako novú súčasť ľudského tela a brániť práva kyborgov.

Harbisson je pritom celkom prísny: či je kyborg napríklad Tim Cannon, ktorý si sám implantoval zariadenie, ktoré meria jeho telesné funkcie, o tom pochybuje. Cannon si totiž môže napríklad zmerať teplotu, lenže Cyborg Foundation sa zaujíma o rozširovanie zmyslov a vnímania. Parametre spĺňa naopak kyborg menom Stelarc, ktorá má implementované ľudské ucho na predlaktí.