Projekt Thor. Strely vysielané z vesmíru sa vracajú do módy

Nápad na volfrámové strely odpaľované z družíc na orbite sa inšpiroval kinetickým bombardovaním, ktoré poznala prvá svetová vojna aj boje v Kórei a Vietname. V čase svojho vzniku to bola príliš nákladná myšlienka, dnes ju podľa serveru Xman.cz americká armáda opäť skúma.

Sci-fi spisovateľ Jerry Eugene Pournelle bol obľúbencom americkej armády. Ako profesionálny rojko s ňou spolupracoval už v päťdesiatych rokoch, rovnako ako s dodávateľmi zbraňových systémov, na vývoji nových technológií dokonalejšieho zabíjania.

Inžinierska stránka veci ho míňala, jeho úlohou bolo len vymýšľať. V čase, kedy by ste počítače s celým príslušenstvom len ťažko naložili do osobného auta, predikoval ich možné využitie v digitálnom riadení boja. Vyzdvihoval úlohu špionážnych satelitov, počítačových simulácií vojnových hier, diaľkovo riadených bombardérov bez ľudskej posádky.

Do najprestížnejšej vojenskej akadémie West Point bol Pournelle často pozývaný ako prednášajúci. Zvlášť potom, čo v roku 1956 rozpracoval pre spoločnosť Boeing svoju víziu projektu Thor. Projektu, od ktorého sa armáda USA nedokázala nikdy odpútať.

Inšpirácia z prvej svetovej vojny: oceľový dážď
Inšpiráciu pre Projekt Thor čerpal Pournelle v pohnutých okamihoch prvej vojny, kedy Francúzi začali, pravdepodobne ako prví, zo svojich lietadiel zhadzovať na pozície nepriateľa nevýbušný, a napriek tomu ničivý náklad: kovové šípky. Nevyžadovali sofistikovanejšiu výrobu, stačil obyčajný sústruh a železný šrot. Dôraz na aerodynamické vlastnosti zaostreného produktu bol minimálny a neboli potrebné kvalifikované pracovné sily.

Podstatné bolo len množstvo a potom výška, z ktorej boli nad zákopy protivníkov rozprášené. Šípky počas pádu nabrali zrýchlenie, a na nepriateľské línie sa zosypali až dvestokilometrovou rýchlosťou. Pokropené územie okamžite pripomínalo bitúnok: pred oceľovým dažďom neposkytovali spásu ani výdrevou spevnené kryty a zasiahnutí vojaci boli doslova skrz naskrz prešpikovaní kovovými črepmi.

Prvá a druhá svetová vojna bola však pre širšie využitie takzvaného kinetického bombardovania obyčajnou predohrou. Zatiaľ jednoducho chýbala tá správna výška, a teda i rýchlosť.

Lenivý pes pustoší Kóreu
Lenže Američania, a iste nielen oni, na potenciál nevýbušných smrtiacich prostriedkov nezabudli. So začatím Kórejskej vojny prichádza na veliteľstvo FEAF (Pacifické letectvo, respektíve letectvo Ďalekého východu) požiadavka na dodanie 16-tisíc systémov "nevýbušných rakiet s voľným pádom, využiteľných v stíhacích a bombardovacích lietadlách".

Svetlo sveta tak uzrela munícia, prezývaná Lazy Dog. Roztomilo vyzerajúce oceľové bombičky, dlhé 44 milimetrov, široké 13 milimetrov a vážiace trinásť gramov, pripomínali skôr podivný suvenír zo zbrojovky. Realita bola nad očakávania smrtiaca. Stačilo, aby ich nad cieľom rozprášil nízko letiaci prúdový bombardér, a v zóne vplyvu prepuklo peklo.

Americkí zbrojári si to najprv vyskúšali na strelnici vo floridskom Egline. Zistili, že Lazy Dog zvrhnutý z výšky dvadsiatich troch metrov prejde metrom vreca naplneného pieskom a v zemi vyhĺbi tridsaťcentimetrový mini-kráter. A hlavne, na každý štvorcový yard (približne 0,836 metra štvorcového) dopadne takých striel osem. Neprežije teda nikto.

Kórea? Generálna skúška na Vietnam
Kinetické bombardovanie sa v repertoári amerického letectva pevne uchytilo počas vojny vo Vietname. "Proti vojakom Vietcongu skrytým pod príkrovom džungle bolo účinnejšie ako napalm," spomínali americkí piloti. "Vyhadzovať von ste ich mohli z prakticky akéhokoľvek lietadla, napríklad pokojne z vedra."

A na zemi? Zmasakrované tela, rozseknuté napoly. Lazy Dog na svoje ciele dopadal rýchlosťou 800 kilometrov za hodinu a prerýval celé pralesné sektory až na materskú horninu. Zájsť mohol do dvojmetrovej hĺbky pôdy, štiepil stáročné stromy na triesky, rovnako ako dokázal odseknúť 40 centimetrov betónu. Náklady na výrobu tejto munície sa pritom blížili minimu.

Lenže, rovnako ako v prípade spomínaného napalmu, boli tieto plošné strely neselektívne. Čo bol pravdepodobne jediný dôvod, prečo ich americká armáda nikdy nenasadila vo väčšej miere. Pri stretoch pozemných jednotiek totiž naporcoval všetko živé na rovnomerné kúsky bez ohľadu na štátnu príslušnosť.

Wolfram: strely bez rizika a súcitu
Ak bol teda koncept kinetickej strely a jej použitie americkej armáde tak dôverne známy, s čím novým mohol prísť spisovateľ Pournelle? V rámci projektu Thor dodal celému zámeru parametre doslova presahujúce pozemské meradlo. Už nie šípka, ale teleso rozmerov telegrafného stĺpa. Nie oceľ alebo železo, ale volfrám, kov silne odolávajúci taveniu. A výška zhodenia? Podľa aktuálnej pozície orbitálnej družice, ktorá sa stane odpaľovacím zariadením.

Myšlienka je prostá. Teleso padajúce z takej výšky naberie extrémne zrýchlenie, zhruba osem kilometrov za sekundu. Iste, o podstatnú časť rýchlosti príde, ale stále na Zem dopadne s extrémnou dopadovou rýchlosťou Mach 10 a silou 11,5 kiloton. Nie je to síce sila zodpovedajúca bombe zvrhnutej na Hirošimu, ale ničivý efekt zostane zachovaný. A hlavne: nebude tu žiadna radiácia, znemožňujúca neskoršie obsadenie zasiahnutej plochy.

Pournelle a experti zo spoločnosti Boeing sa s myšlienkou trochu pohrali. Zistili, že by na orbitu stačilo umiestniť šesť až osem takých družíc, nosičov volfrámových striel, a dokázali by s drvivou presnosťou zlikvidovať akýkoľvek cieľ na zemi. A to počas 12 až 15 minút, teda v čase polovičnom, než vtedy vyžadovali mezikontinetálne balistické strely.

Presun do palebnej pozície by pritom trval len niekoľko sekúnd, a sú tu aj ďalšie výhody. Odpaly z jadrových síl sú nepriateľom monitorované a očakávajú, a podľa vojensko-politickej teórie za nimi nasleduje podobná odvetná reakcia. Pri projekte Thor to ale prakticky nehrozí. Strely padajúce z vesmíru sú "takmer nezostreliteľné" konvenčnými prostriedkami. A s dvojmetrovými wolfrámovými strelami môžete odstreľovať podzemné bunkre, s desaťmetrovými likvidovať celé mestá.

Zbraň sa vo všetkých svojich aspektoch javila takticky vhodnejšia než čokoľvek z bežného arzenálu. Jediný problém? Dostupnosť primeranej technológie a náklady na výrobu a transport striel k vesmírnym nosičom. V roku 1962, keď Pournelle "sľubnú myšlienku" definitívne opúšťa, by náklady na prepravu jednej takej strely do orbitálnej pozície predstavovali 230 miliónov dolárov.

Americká armáda také prostriedky voľne k dispozícii nemala, radšej teda dala prednosť nukleárnym zbraniam. Klasická medzikontinentálna balistická strela LGM-30 Minuteman ju vtedy vyšla len sedem miliónov dolárov, bola teda rozhodne ekonomicky dostupnejším variantom. S nemenej odstrašujúcim potenciálom.

Dnes sa ale situácia mení a skoro sedemdesiat rokov starý nápad spisovateľa vedecko-fantastickej literatúry dostáva oveľa reálnejšie rozmery. V roku 2001 podala americká armáda návrh na zriadenie tímu, ktorý by prebádal "možnosti realizácie" starej myšlienky. O dva roky neskôr sa k návrhu pripojilo aj americké letectvo. K návrhom sa vtedy administratíva prezidenta Georgea Busha mladšieho vyjadrila kladne. Bližšie informácie však podliehajú utajeniu.