Deťom škodia obrazovky a displeje. Ale inak, ako si rodičia zvyčajne myslia

Tablety a inteligentné mobilné telefóny premenili v posledných rokoch rad ľudských činností. Jednou z nich je výchova detí. Pustiť dieťaťu kreslenú rozprávku na displeji ("Oci, pustíš Peppy !?") znamená pre niektorých rodičov jediný spôsob, ako potomka na dlhšiu dobu zabaviť. Google nedávno predstavil aplikáciu YouTube pre deti, ktorá postráži, aby sa deťom po rozprávke pustila ďalšia rozprávka, a nie napríklad návod na porciovanie kuraťa či zábery z druhej svetovej vojny. Ale dávno pred YouTube už existovala televízia, pred ktorou rodičia nechali svoje deti napospas pohyblivým obrázkom.

Nové technológie ako smartfóny a tablety však vedú k tomu, že narastá čas, ktorý deti priemerne trávia s očami upretými na obrazovku. Vedci z celého sveta skúmajú, aké dlhodobé vplyvy môžu mať všadeprítomné obrazovky na vývoj mozgov detí. Zatiaľ sú k dispozícii len predbežné výsledky, aj tak však lekárske organizácie vydávajú odporúčania, ktoré majú rodičom pomôcť vyhnúť sa prípadným nedostatkom. Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o striktnú tabuľku zákazov. Hrozí teda, že rodičom unikne podstata oznámenia, uvádza Technet.cz.

Neškodia obrazovky, ale nedostatok aktivít a slabá interakcia
"Do dvoch rokov veku by dieťa nemalo vôbec sedieť pred obrazovkou!" To je zrejme najčastejšie mediálne citovaná veta z nových odporúčaní, ktoré vydala Svetová zdravotnícka organizácia (PDF). Pre deti vo veku tri až päť rokov potom odborníci odporúčajú maximálne hodinu času pred obrazovkou, ideálne však čo najmenej.

"Zdravší životný štýl vyžaduje, aby rodičia robili to najlepšie pre zdravie svojich potomkov od samého začiatku ich života," zdôrazňuje Tedros Ghebreyesus, generálny riaditeľ WHO. "Rané detstvo je obdobím rýchleho rozvoja a je to čas, ktorý môže rodina využiť na zavedenie užitočných vzorcov správania," dopĺňa Ghebreyesus.

Odporúčania WHO ohľadom každodennej aktivity

Vek dieťaťa Fyzická aktivita Sedavá aktivita Spánok
Do 1 roka Hra na podložke (čo najviac)
Aspoň 30 minút na bruchu v priebehu dňa

Maximálne hodinu denne pripútané
Žiadna obrazovka
V sede doporučené rozprávanie a čítanie

12 až 17 hodín spánku denne
1 až 2 roky Aspoň 180 minút rôznych pohybových aktivít
Vrátane intenzívnych aktivít, čím viac, tým lepšie
Maximálne hodinu denne pripútané
Do dvoch rokov veku žiadna obrazovka, potom maximálne hodina denne (radšej menej)
11 až 14 hodin kvalitného a pravidelného spánku
3 až 4 roky Aspoň 180 minút rôzných pohybových aktivit
Ďalšie informácie: 60 minút intenzívneho pohybu, čím viac, tým lepšie
Maximálne hodinu denne pripútané
Nie viac ako hodina pred obrazovkou (lepšie je menej)
10 až 13 hodin kvalitného a pravidelného spánku

Na prvý pohľad je zrejmé, že informácie o čase pred obrazovkou (konkrétne "čase presedenom pri obrazovke") sú len malou časťou odporúčaní, ktoré sa inak týkajú najmä spánku a pohybových aktivít. "Predovšetkým o túto časť sa však rad rodičov zaujíma najviac," myslí si Juana Willumsenová, poradkyňa WHO. "Rodiny aj verejnosť to veľa riešia," dodáva.

Nie všetci odborníci sa zhodujú na tom, že sa dá na základe súčasných poznatkov označiť čas pred obrazovkou za škodlivý. "Náš výskum ukazuje, že zatiaľ nie sú dostatočne silné dôkazy na stanovenie limitov pre sledovanie obrazoviek. Limity navrhnuté WHO sa nejaví primeranými k potenciálnej ujme," povedal pre BBC člen britskej pediatrickej komory Max Davie.

Z podrobnej správy WHO aj zo súhrnu vedeckých štúdií (PDF), ktoré odborníci pri tvorbe odporúčaní analyzovali, je však zrejmé, že dôvodom, prečo obmedziť sledovanie obrazovky, nie je samotná obrazovka. Ide predovšetkým o to, na úkor ktorých činností dieťa čas pred monitorom, televízorom či displejom trávi.

Deň má 24 hodín. A ak dieťa tri hodiny strávi pred obrazovkou, znamená to, že tento čas chýba niekde inde. Zasiahne tak napríklad do aktivít, ktoré pediatri a psychológovia označujú za kľúčové: pohyb, poznávanie a kvalitný spánok. A to sú aktivity, ktorých pozitívny vplyv na zdravý vývoj dieťaťa je dostatočne preukázaný.

"Rozvíjanie fyzických aktivít, obmedzovanie sedavého času a zabezpečenie kvalitného spánku u detí zlepší fyzické i mentálne zdravie a pomôže predísť detskej obezite a s ňou spojeným ochoreniam, ktoré sa objavujú neskôr," uviedla expertka z WHO Fiona Bullová.

Deti, ktoré trávia viac času pred obrazovkou, tiež patria zároveň medzi častejších konzumentov fastfoodových jedál a sladkých nápojov, čo súvisí s tým, že čas pred obrazovkou silne koreluje s detskou obezitou a nadváhou.

Samotná obrazovka pochopiteľne nadváhu nespôsobuje. Ide o koreláciu, nie kauzalitu. Pre rodičov však môže čas strávený s mobilom alebo tabletom slúžiť ako varovný signál toho, že dieťaťu zrejme chýbajú ďalšie dôležité aktivity.

Neznamená to teda, že stačí zakázať obrazovky a z dieťaťa sa automaticky stane sčítaný atlét. "Nejde o to, že je obrazovka sama o sebe nejako toxická. Je ale chabou náhradou skutočne stimulujúcej činnosti," vysvetľuje Michael Rich, šéf centra pre médiá a detské zdravie v bostonskej detskej nemocnici.

Čas, ktorý deti strávia pred obrazovkou, je teda vo všeobecnej rovine užitočným indikátorom pre zistenie toho, či má dieťa dostatok interakcií. Rodičia by si mali všimnúť, či dieťaťu v takom prípade nechýba niečo iné, predovšetkým fyzická aktivita, spoločne trávený čas a spánok.

"Dôležité je dať dieťaťu pestrú škálu zážitkov a aktivít," dodáva Rich. "Samotné stanovenie toho, koľko času môže dieťa stráviť pred obrazovkou, vyvolá u rodičov skôr pocit hanby, než aby viedlo ku skutočnému pochopeniu problému."

Namiesto toho odborníci odporúčajú, aby boli displeje využívané aktívne a v kontexte. Videokonferencia s príbuznými nie je to isté, ako pasívne sledovanie videa. Vyhľadávanie informácií o tom, ako zložiť lastovičku, ukazuje deťom, že na internete môžu nájsť tie informácie, ktoré potrebujú, že nemusia len konzumovať, čo im zariadenie ponúkne.

Deti robia to, čo vidia u rodičov
Podstatnejšie - a pre rodičov nepochybne ťažšie - je však podrobiť analýze aj vlastné správanie. Je ľahké predstierať, že "problém závislosti na obrazovke" sa týka len detí a je potrebné ich pred "tými tabletmi" chrániť. Realita je však taká, že pred obrazovkou trávime viac a viac času všetci. Ak u detí sú tri hodiny denne pred obrazovkou neobvykle vysoké číslo, u ich rodičov nás neprekvapí ani osem alebo desať hodín pred mobilom, počítačom a televíziou. Nehovoriac o tom, ako málo času dospelí ľudia trávia pohybovými aktivitami.

Obzvlášť rodičia malých detí si ani nemusia uvedomovať, ako rušivo vstupujú mobilné telefóny do vzťahu rodič - dieťa. Narušujú totiž konverzačné puto, ktoré spolu vytvárajú, a to už od veku niekoľkých mesiacov, kedy dieťa komunikuje len neverbálne. "Keď rodič občas použije telefón pred dieťaťom, nie je to žiadna katastrofa," domnieva sa sociálna antropologička a odborníčka na vzdelávanie detí Erika Christakisová. "Chronická roztržitosť je však horšia." Rodičia podľa nej venujú dieťaťu pozornosť len okrajovo, venujú sa svojmu mobilnému telefónu a môžu tak úplne prehliadnuť snahy dieťaťa o komunikáciu. Dieťa navyše zvyčajne nemôže pochopiť, prečo mu rodič naraz nevenuje pozornosť.

"Keď rodič povie dieťaťu, teraz sa musím na niečo sústrediť, choď sa hrať, to je úplne opodstatnené a pochopiteľné," uisťuje Christakisová. Ale mobily, ktoré každú chvíľu zavibrujú a vyžiadajú si tak pozornosť rodičia, sú z pohľadu dieťaťa absolútne nepredvídateľné. "Je to najhorší spôsob, ako dieťa vychovávať. Rodič je neustále fyzicky prítomný, takže znemožňuje dieťaťu, aby rozvíjalo svoju samostatnosť, ale zároveň je rodič duchom úplne inde."

Deti vnímajú, ako rodičia zaobchádzajú so svojim mobilným telefónom. Už malé dieťa vycíti, či rodič venuje viac pozornosti jemu, alebo telefónu. Mobil navyše narúša prirodzenú komunikáciu medzi rodičom a dieťaťom už od malička. V americkej štúdii nechali vedci komunikovať rodičia s dvojročnými deťmi. Úlohou rodiča bolo naučiť svoje dieťa dve nové (vedcom predpísané, vymyslené) slová. Polovicu matiek pritom vedci vyrušili tým, že im zavolali na mobilný telefón. Samotné vyrušenie stačilo na to, aby bolo učenie neúspešné. V kontrolnej skupine, kde k vyrušeniu nedošlo, sa všetky deti naučili slová úspešne.

Taká malá (n = 38) a jednorazová štúdia má samozrejme množstvo nedostatkov. Nehovorí nič o tom, či boli deti dlhodobo poznačené. Ide skôr o ilustráciu toho, aký vplyv má aj krátke prerušenie na vzťah rodič-dieťa. Každý rodič si ale môže výsledok premietnuť na svoj život a svoje návyky...

V telefónoch žije diabol, varujú šéfovia z digitálneho sveta
Paradoxne asi najviac proti vplyvu mobilov na malé deti varujú rodičia žijúci v Silicon Valley, teda v oblasti, ktorá je spojená s technologickým pokrokom a odkiaľ pochádzajú najväčšie sociálnej siete planéty a najväčší vyhľadávač. New York Times vyspovedal bohatých rodičov pracujúcich väčšinou v technologických firmách, a veľká časť z nich deťom (ani sebe) nedovoľuje pozerať sa do telefónu.

Ako hlavný dôvod označujú závislosť, ku ktorej telefóny - a predovšetkým sociálne siete, hry alebo video aplikácie na telefónoch - často vedú. "Keby som to mal prirovnať k sladkostiam alebo ku kokaínu, tak sa obrazovky podobajú skôr tomu kokaínu," hovorí Chris Anderson, šéf spoločnosti vyrábajúcej roboty a drony.

"Mysleli sme si, že to máme pod kontrolou," opisuje Anderson. Ale podľa neho to bola naivná predstava. "Tieto aplikácie majú priamy prístup k centrám slasti v mozgoch. Úplne sa to vymyká tomu, na čo je bežný rodič pripravený." On sám vraj urobil každú chybu, ktorú môže rodič urobiť. "Zažili sme závislosti, trvalo to niekoľko rokov, kým sme sa z toho dostali."

Ľudia, ktorí majú k vývoju techno-vychytávok blízko, sú často tými, ktorí pred nimi svoje deti najprísnejšie chránia. Tim Cook, šéf Applu, nedovolil svojmu synovcovi sociálne siete. Deti Billa Gatesa mali zákaz telefónov až do 12 rokov, jeho žena Mellinda neskôr napísala, že asi mali počkať ešte dlhšie. Steve Jobs, vynálezca iPadu, nedovolil svojim deťom používať toto zariadenie.

Mobilný telefón nie je neutrálny, vie manipulovať deti i dospelých
Mobilný telefón nie je neutrálnou platformou. Mnohé aplikácie majú viac či menej zjavný cieľ: pripútať pozornosť užívateľa akýmikoľvek dostupnými prostriedkami. Zvyčajne kvôli reklame, ktorú zobrazuje, alebo zisku ďalších a ďalších užívateľských dát. Aplikácie ako Facebook, Instagram, Netflix, YouTube a ďalšie majú za úlohu maximalizovať pozornosť užívateľa, a robia to často spôsobom, ktorý si nezadá so psychologickou manipuláciou známou z kasína alebo herne plnej automatov.

"Od začiatku kládli vývojári Facebooku dôraz na to, ako využiť zraniteľnosť ľudského mozgu a udržať si pozornosť užívateľov čo najdlhšie pomocou šikovných trikov," uviedol napríklad Sean Parker, bývalý viceprezident Facebooku. "To znamená, že vám musíme každú chvíľu dať malú dávku dopamínu. Je to slučka sociálne spätnej väzby."

Po rokoch si Parker spytuje svedomie: "Zneužívame tak zraniteľnosť ľudskej psychiky. Myslím, že vynálezcovia a tvorcovia - ja, Mark Zuckerberg, Kevin Systrom z Instagramu - my všetci sme presne vedeli, čo robíme. A napriek tomu sme to urobili."

Rodičia to môžu skúsiť deťom - a sami sebe - vysvetliť: "Hovorím svojmu 13-ročnému synovi, že niekto ten program napísal tak, aby pri ňom vyvolával určité emócie. Snažím sa mu pomôcť pochopiť, ako veci fungujú a akým spôsobom môže technológia cielene pracovať s ľudskými emóciami."

Nehovoriac o tom, že zariadenie pripojené na internet je v podstate bránou do sveta, ktorý rodič zvyčajne nemá pod kontrolou. Hoci je dieťa v bezpečí pri sebe v izbe, môže komunikovať s ľuďmi odkiaľkoľvek na svete, napríklad s ľuďmi, ktorí sa vydávajú za niekoho iného. Bohužiaľ nie je výnimkou, že sa dieťa stretne so sexuálnymi narážkami alebo dokonca sexuálnym vydieraním.

Dieťa je často nepripravené na manipulatívne praktiky, a to ako zo strany svojich rovesníkov, tak zo strany ľudí oveľa starších, než oni. To už je ale kapitola sama pre seba. Rodiny by nemali podceniť nutnosť vysvetliť potomkom, s čím sa môžu stretnúť a ako dôležité je o tom hovoriť práve s rodičmi.

Musíme začať u seba, až potom radiť deťom
V debate o tom, čo dovoliť deťom na internete, si musíme prestať klamať. Všadeprítomné obrazovky ovplyvňujú pochopiteľne aj nás dospelých. Ako by aj nie, keď dospelí trávia pred obrazovkou v priemere jedenásť hodín denne, teda viac času ako deti.

To má nutne vplyv na to, ako sa správame. Sociálne siete môžu meniť, ako vnímame seba aj ostatných. Internetové vyhľadávače formujú naše predstavy o svete. Mobilné telefóny úplne premenili naše spoločenské návyky.

Predstierať, že sú to len deti, koho sa vplyv zariadení týka, nie je len naivné. Je to škodlivé. Pre rodičov i pre deti.

Až keď sa odhodláme analyzovať ako spoločnosť aj každý sám pre seba, ako nás nové technológie menia, môžeme začať zodpovedne riešiť, čo na našich obrazovkách chceme, k čomu ich využívame, akým psychologickým trikom podliehame a kam obrazovky nepatria. Zakázať deťom mobil je jednoduché. Premýšľať, ako mobil používame my dospelí, do toho sa nám veľmi nechce.