Robia smartfóny a sociálne médiá z detí zombie? Pozrite sa, čo zistil výskum

Pokiaľ ide o výchovu detí, majú dnešné rodičia veľa pomôcok už po ruke, nechali im ich skoršie generácie. Hoci sa stále spresňujú a hocikedy modifikujú, poznáme odporúčania ohľadom stravovania, ohľadom učebných návykov. Vieme, ako podporovať detské sebavedomie, zvedavosť, učenlivosť.

Technológia je však výzvou, ktorá všetko mení. Predstavuje nové lákadlá, vzbudzuje pochybnosti, predstavuje riziká.

Prvá generácia, nazývaná generácia Z, ktorej detstvo bolo poznačené interakciou a hocikedy závislosťou na obrazovkách telefónov a tabletov, totiž ešte len vstupuje do veku dospelosti. Poznamenali ju technológie tak, ako sa obávame?

Štúdia vydaná v magazíne American Journal of Sociology v tomto smere upokojuje. Strach bol podľa nej prehnaný, píše Xman.cz.

Sociálne zručnosti detí by sa nepohoršil

Jej autori vyšli z autoritatívneho a starostlivého projektu Early Childhood Longitudinal Study. Program sleduje, skrze rozhovory s rodičmi a učiteľmi, deti od začiatku dochádzky do škôlky do veku minimálne jedenástich rokov.

Autori štúdie sociológovia Douglas Downey a Benjamin Gibbs, sa zamerali na dve vekové kohorty, jednu tvorilo takmer dvadsať tisíc detí, druhá skoro štrnásť tisíc. Vďaka rozhovorom mali dostatok informácií o ich kognitívnom, emočnom, sociálnom aj fyziologickom vývoji ako doma, tak v škôlke a škole. Obe skupiny si pritom vybrali tak, aby sa líšili technológie, ktoré mali k dispozícii.

Zatiaľ čo prvá z nich mala po ruke tradičné televízne obrazovky, stolné počítače a maximálne legendárnu hadiu hru "Snake" na telefóne Nokia 5110, druhá už mala po ruke výzvy v podobe iPadu a sociálnych médií.

Vedcov zaujímalo, ako sa rozdiel premietne do vývoja a schopností detí z oboch kohort. Výsledky prekvapili. Napriek odlišnému technologickému kontexte totiž hodnotili učitelia aj rodičia obe skupiny veľmi podobne.

„Doslova vo všetkých porovnávaniach zostali sociálne schopnosti a zručnosti u oboch skupín rovnaké. Prípadne sa u detí narodených neskôr vlastne mierne zvýšili,“ cituje Downeyho server Big Think: „Existuje len veľmi malý dôkaz, že by bolo pre rast sociálnych zručností vystavenie sa interakciu s monitorom nejako problematické.“ Sociálne zručnosti autori definovali ako „schopnosť úspešne zaobchádzať pri sociálnu interakciu s očakávaniami ostatných“.

Učitelia a rodičia sa pritom vyjadrovali k sebakontrole detí, ich medziľudským schopnostiam, ako je nadväzovanie priateľstva, aj k tomu, ako dokážu zaobchádzať s rozmanitosťou. Jediný rozdiel, ktorý autori štúdie našli, sa týkal detí, ktoré chodili na sociálne siete a on-line hry mnohokrát denne.

Aj to sa však prejavilo len nevýrazne. „Všeobecne sme sa dopátrali len k veľmi slabého dôkazu, že by čas strávený pred obrazovkou škodil sociálnym zručnostiam väčšiny detí,“ tvrdí Downey.

Pre neho osobne to bola pritom svojho druhu porážka. K štúdii ho totiž priviedol spor, ktorý mal so svojím synčekom ohľadne toho, či sú nové generácie sociálne pochrámané. 

„Začal som mu vysvetľovať, ako zle je na tom jeho generácia so sociálnymi zručnosťami pravdepodobne kvôli tomu, ako veľa času trávi pri obrazovke,“ spomína Downey na serveri Science Daily. A jeho syn mu vtedy položil detsky zdrvujúcu otázku: „A ako to vieš?“

Preto sa svoju hypotézu Downey pokúsil výskumom dokázať. A neuspel. Prekvapilo ho to, priznáva, vysvetľuje však, že ho to zaskočiť vlastne vôbec nemalo.

Ach, tie dnešné deti...

„Každá generácia má tendenciu mať o mladšiu generáciu obavy. Vždy to tak bolo,“ vie už dnes. A vďaka svojej štúdii si je tiež lepšie vedomý toho, že tie obavy vždy zahŕňali aj „morálnu paniku“ kvôli novým technológiám. Dospelí sa vždy obávajú toho, že podkopú, rozrušia, poškodia tradičné vzťahy, predovšetkým vzťah medzi deťmi a rodičmi.

„Zavedenie telefónov, automobilov, rozhlasového vysielania, to všetko viedlo u dospelých v danej dobe k morálnej panike, pretože technológie dovoľovali deťom viac autonómie, nezávislosti,“ vysvetľuje Downey. A obavy ohľadom technológií postavených na obrazovkách sú zatiaľ najčerstvejšou panikou vyvolanou technologickou zmenou.

Server New Atlas pritom dodáva, že podľa minuloročnej štúdie odborníka na ľudskú psychológiu Johna Protzka, ktorá sa s Downeyho prácou tematicky stretáva, je povzdych o „skazenosti“ mladej generácie fenomén s veľmi dlhými koreňmi. „Ľudstvo sa tak sťažuje prinajmenšom 2 600 rokov,“ uviedol Protzko pre vedecký magazín The Current.

Základom je podľa neho psychologický alebo mentálny trik pevne zabudovaný v mysli, preto sa objavuje u každej generácie. A môže za to, že každá považuje tú nasledujúcu generáciu za objektívne „úpadkovú“.

Ako ten trik funguje? Spočíva v tom, čo výskumníci pamäti označujú za „presentismus“, v tendenciu projektovať naše súčasné „ja“ do spomienok nášho predchádzajúceho, mladšieho „ja“. Tá istá tendencia navyše naše súčasné „ja“ nepremieta iba do nás zamlada, ale aj do našich rovesníkov.

Príklad, ktorý to ozrejmí? Ak som v dospelosti vášnivým čitateľom, mám sám seba uloženého v pamäti ako vášnivého detského čitateľa, avšak nielen to, vnímam tak dokonca celú svoju generáciu, všetkých svojich kamarátov, kamarátky, spolužiakov, spolužiačky.

„Je to pamäťový tik, zášklb. Vezmete si samého seba, aký ste v prítomnosti, a včleníte to do svojej pamäti, doslova to na ňu uvalíte,“ vysvetľuje Protzko. A skrze toho sa nám zdá údajný úpadok nasledujúcich generácií taký zjavný.

„Máme len málo objektívnych dôkazov o tom, aké boli deti skôr, a celkom iste nemáme žiadny osobný objektívny dôkaz. Všetko, čo máme, je naša pamäť. A k nej patria aj všetky skreslenosti a zaujatosti,“ dodáva vedec.

Vo svojej štúdii spolu s kolegom Jonathanom W. Schoolerom navyše doložil, že to, ako očierňujeme nové generácie, súvisí so špecifickými osobnými črtami a vlastnosťami. „Čím viac rešpektujete v dospelosti autoritu, tým viac máte za to, že deti už nemajú žiadny rešpekt k dospelým. Čím múdrejší ste, tým viac si myslíte, že dnešné deti hlúpnu. A ľudia, ktorí radi čítajú, súdia, že dnešné deti nemajú o knihy záujem,“ hovorí Protzko.

V dobe tak rýchlych technologických zmien a rastu významu obrazoviek v životoch dnešných detí nás navyše môže napĺňať nostalgiou. A pocitom, že nová generácia o niečo prichádza. „To, ako veľmi sa reakcie na nové technológie počas histórie podobajú, je ťažké opomenúť. Rodičia si vybavujú vlastné detstvo s nostalgiou a boja sa návykovej povahy nových médií, sťažujú sa na to, že sa deti nehrajú vonku a nezapájajú dostatočne predstavivosť,“ píšu vo svojej štúdii Downey a Gibbs.

Dvojica autorov pritom rozhodne netvrdí, že pochybnosti o negatívnych dopadov nových technológií na deti nemôžu byť legitímne. Zdôrazňujú však, že ich treba empiricky dokladať. Tak ako sa o to pokúsila ich štúdia.