Otec televízie bol čudák. Pre vynálezy riskoval život

Seriál o najvýznamnejších ľudských objavoch prináša Magazín Víkend.

Dlhá ako venezuelská telenovela bola cesta k televízii. Aj pre muža, ktorý ju nakoniec ako prvý zostrojil a uviedol do prevádzky.

Jeho meno je John Logie Baird, pochádzal zo Škótska a bol vynálezcom z povolania. Takým tým naozajstným vynálezcom. Géniom s čudáckym sklonmi.

Než sa dostal k svojmu životnému projektu, skúsil niekoľko iných. Končili spravidla katastroficky. Úspech nemali priemyselne vyrábané diamanty, dieru na trhu neurobila masť na hemoroidy a o sklenenú žiletku sa autor škaredo porezal.

Majiteľ domu ho dokonca vyhodil z bytu. Stalo sa tak po tom, čo si pri jednom zo svojich pokusov pustil do tela tisíc voltov a takmer sa zabil. Čo prežil on, neprežila poistková skriňa na prízemí činžiaku a zhorela. 

Vysielanie do New Yorku

Svojho sna sa Baird nevzdal. Bol si istý, že dokáže rozpohybovať obraz na niečom, čo už istý čas nieslo pomenovanie televízia. Na funkčnú televíziu ľudstvo čakalo niekoľko desaťročí, pokúšalo sa o ňu mnoho vedcov a inovátorov.

Uspel až Baird. Pri prvom vydarenom pokuse bol vo svojom londýnskom apartmáne osamotený s mechanickým strojom, ktorého srdcom bol veľký otáčajúci sa dierovaný kotúč, ktorý zjednodušene povedané vedel rozkladať a následne skladať obraz na riadky. Pôvodne ich bolo tridsať až päťdesiat, dnešné televízie ich majú v rozlíšení FullHD celých 1 080.

Škót sa samozrejme tiež snažil dosiahnuť čo najvyššiu kvalitu obrazu, to ho viedlo k zvyšovaniu rýchlosti otáčania a zväčšovaniu kotúča s dierami vybavenými stále lepšími šošovkami. Bohužiaľ, testy dopadali aj tak, že sa celý kotúč vytrhol a rozmetal sklo po celom byte.

Prvá demonštrácia vysielania na verejnosti prebehla v roku 1925 v obchode na Oxford Street. Prekvapení nakupujúci sa mohli pozrieť na jednoduché veci, napríklad na premietanie čiernych písmen na bielu plochu. Aj to bol však neuveriteľný pokrok.

A Baird neustále pokračoval vo vylepšovaní. Na prvý prenos z Londýna do New Yorku dokonca prehovoril v tej dobe veľmi populárnu herečku Ellisu Landi. Lenže technika zamrzla. Hviezda síce prijala ospravedlnenie v podobe sendviča a šampanského, avšak jej tvár sa na druhej strane Atlantiku neobjavila.

Po tomto drobnom faux pas sa za oceán 6. februára 1928 vypravil iba obraz bruchovraveckej bábky. A Bairda samotného. Podľa zdrojov pol hodiny otáčal hlavou zo strany na stranu.

"Videli sme obrysy hlavy, ale ťažko spoznať, čia hlava to v skutočnosti bola," napísali pozorovatelia z denníka The Times. Aj tak išlo o skvelý úspech.

Pravidelné vysielanie Baird začal už v roku 1929 a bolo to v porovnaní s dnešnou dobou trochu komické. Dve minúty vždy šiel obraz, ďalšie dve minúty zvuk. Čoskoro sa objavila televízia plne elektronická, ktorá mechanickú predčila.

Filipovského Lakomec

V Československu si musel ľud počkať, keďže celú Európu zmrazila druhá svetová vojna a sľubne rozbehnuté projekty museli uhnúť nenávistnej vojenskej mašinérii. Prvýkrát sa skúšobne vysielalo z pražského štúdia v bývalej Meštianskej besede 1. mája 1953.

Vysielač sa zriadil na petřínskej rozhľadni a televízne obecenstvo sa tešilo na vysielanie dva dni v týždni. "O úvodné vystúpenie bol požiadaný herec František Filipovský, ktorý v štúdiu prečítal monológ Harpagona z Moliérovej komédie Lakomec podľa knihy Jaroslava Průcha Hrdinovia okamihu," spomínal pre Českú televíziu pamätník Martin Glas.

V roku 1973 sa prvýkrát spustilo farebné vysielanie, ktoré si mohli Čechoslováci naladiť na druhom programe.