pixabay.com
StoryEditor

Vyhorieť môže každý. Títo ľudia sú najnáchylnejší

05.01.2018, 23:00
Neprichádza hneď. Jeho nástup je postupný a nenápadný. O to horšie sa s ním potom človek vysporiada. Syndróm vyhorenia hrozí najmä tým, ktorí pracujú s emóciami a v strese.

Lekári, manažéri, ale aj novinári, učitelia či rodičia na materskej dovolenke.

Bola presvedčená, že tento deň patrí k najšťastnejším v jej živote. Povýšenie si priala dlho, a keď prišlo, vrhla sa tridsaťdvaročná Jana do práce ako nikdy predtým. Pracovná doba pre ňu neexistovala. Domov chodila len spať. Víkendy nepoznala a postupne sa firma a jej tržby stali jediným potešením. Už v tridsiatich piatich ale skončila v kresle psychiatra.

Práca ju totiž postupne tešiť prestala. Bola podráždená a naštvaná. Víkendy prespala. Keď sa s ňou potom rozišiel priateľ, Jana sa zosypala. "Vzala som si na týždeň dovolenku, ale nepomohlo mi to. Keď ku mne prišla kamarátka, okamžite ma objednala k lekárovi. Ten syndróm vyhorenia diagnostikoval skoro od stola," opisuje Jana svoje skúsenosti pre iDNES.

Jej práca patrí práve medzi tie rizikové. Nadmiera stresu, veľká pracovná záťaž, medziľudský kontakt, mnoho podriadených. Syndróm vyhorenia sa často objavuje aj tam, kde sa veľa pracuje s emóciami. Roky bol tak spájaný najmä s takzvanými pomáhajúcimi profesiami. Lekári, dobrovoľníci, zdravotné sestry. Potom sa k nim pridali manažéri.

Lenže dnes sa okruh ľudí, ktorí sa stretávajú s príznakmi syndrómu vyhorenia, značne rozširuje. Ohrozenou skupinou sú napríklad učitelia, hasiči či policajti. Rysy vyhorenia sa v poslednej dobe objavujú aj u rodičov na materskej dovolenke aj u detí.

Syndróm vyhorenia nie je len obyčajná únava a podráždenosť z bežných pracovných povinností. Je to komplexné psychické aj fyzické vyčerpanie po rokoch stresovej a emočne náročnej práce. Po rokoch práce, do ktorej človek dal kus seba. Po rokoch práce, kedy zabúdal na svoje vlastné záujmy, rodinu, priateľov.

Na začiatku zvyčajne býva obrovské nadšenie, na konci potom len frustrácia, apatia, únava, podráždenosť. Ústretovosť ku kolegom strieda kritika všetkého, čo robia. Nič nie je dobré, nič nie je včas.

Presne také príznaky na sebe pociťoval aj americký psychológ nemeckého pôvodu Herbert Freudenberger, ktorý pracoval s narkomanmi a bezdomovcami. Potom, čo dva dni nedokázal vstať z postele, si ešte len všimol, že sa s ním niečo stalo. Vyslyšal prosby manželky aj kolegov a odpočíval. A potom ako prvý popísal v dnes už celosvetovo známej knihe syndróm vyhorenia - burnout.

Ťažký údel zdravotníkov
Človek postupne stráca motiváciu k práci, zrazu si uvedomí, že už mu nepríde taká zmysluplná ako predtým. A s tým stráca aj zmysel vlastného života.

"Problém môže nastať, keď človek nie je schopný nahliadnuť realisticky svoje obmedzenia či limity prostredia, v ktorom sa snaží svoje predstavy a ciele realizovať," hovorí Iveta Koblic Zedková z Inštitútu neuropsychiatrickej starostlivosti.

Ohrození sú tak najviac ľudia, ktorí majú sklony k perfekcionizmu, veľmi ambiciózne typy ľudí, ktorí sú zároveň obetaví, empatickí a senzitívni. Práve preto bývajú najčastejšie postihnuté práve spomínané pomáhajúce profesie, najmä zdravotníci v nižších pozíciách, ktorí za svoju prácu nemajú ani dostatočné platové ohodnotenie.

"Ľudia v týchto veľmi náročných pomáhajúcich profesiách dostávajú minimálny priestor pre sebaobnovu. U učiteľov mi to príde obzvlášť varovné," dopĺňa ešte Zedková.

Počty ľudí, ktorí sa s príznakmi vyhorenia stretávajú, neustále rastú. Podľa odborníkov je to dané mnohými faktormi. Medzi tie najvýraznejšie patrí rýchla doba aj informačne zahltená spoločnosť. Frustráciu a pocity vyhorenia môže podporovať tiež neschopnosť jedinca orientovať sa vo všetkom, čo sa okolo neho deje.

"Čo však považujem za kľúčové, je vzťahová rovina - čoraz viac komunikácia sa odohráva virtuálne, prostredníctvom elektronických zariadení, bez osobného stretnutia, čo iným spôsobom stimuluje náš mozog. Pribúdajú výskumy, ktoré poukazujú na nenahraditeľnosť telovo ukotvenej komunikácie. Naše telo a stretnutie s druhým ,tvárou v tvár' je dôležitejšie, než si uvedomujeme," opisuje Zedková. Chýbajúca podpora zo strany druhých sa potom premieta aj do toho, ako sme schopní podporiť sami seba.

Samota všeobecne býva vnímaná ako rizikový faktor mnohých psychických chorôb. Rovnako negatívne môže pôsobiť nefunkčná rodina, zlé sociálne zázemie, nejaká prežitá trauma. To všetko môže byť spúšťacím faktorom, ktorý dovedie človeka až k syndrómu vyhorenia.

Možno sa mu však vyhnúť. Syndróm má totiž svoje určité fázy, ktoré môžu poslúžiť ako varovné signály. Prvý z nich je stagnácia, kedy človek poľavuje zo svojho pracovného tempa, v tejto fáze je už prítomná značná podráždenosť a únava. Kvalita práce tiež začne zaostávať.

Druhou fázou býva frustrácia. Vtedy sa objavujú konflikty vo vzťahoch, človek na sebe môže pozorovať aj prvé psychické či fyzické ťažkosti. Túto fázu strieda apatia, po nej zvyčajne nasleduje úplné psychické i fyzické zlyhanie a vyhľadanie odborníka.

Mnoho rolí za málo peňazí
Aj keď je syndróm vyhorenia prisudzovaný len "zamestnancom," podobné črty sa začali objavovať aj u matiek na materskej dovolenke. Aj tu je faktorov mnoho, niektoré sú podľa odborníkov obzvlášť kritické. Prvý z nich je nadmiera informácií od rôznych odborníkov.

"Žena tak ľahko môže stratiť vedomie, že ona sama je odborníkom na to, ako byť matkou svojmu dieťaťu, a ostatní by tu mali byť ako pomoc," vysvetľuje Zedková.

Ďalším negatívnym faktorom je podľa nej sociálna izolácia. Matky zvyknuté na kamarátov okolo sú naraz odkázané len na sociálne siete, prípadne na náhodné stretnutie na detskom ihrisku.

"K nepohode žien na materskej dovolenke prispieva aj tlak na plnenie mnohých rolí súčasne. V spoločnosti došlo k významným zmenám v roliach pohlavia a v spôsobe zaangažovania v zamestnaní. Súvisí to do určitej miery aj so spomínanou izoláciou - aby sa jej ženy vyhli, snažia sa zapojiť čo najskôr do pracovného procesu. V tomto kolotoči ľahko môžu začať prežívať pocity nedostatočnosti, pretože, správna matka 'toto všetko dnes zvláda akoby nič," dodáva Zedková.

Dieťa potrebuje priestor
Príznaky podobné syndrómu vyhorenia sa môžu paradoxne objaviť aj u detí. A to najmä u tých, ktoré majú svoj diár plný od rána do večera. Ráno tréning, potom škola, úlohy, tréning a pred spaním učenie. Mladí športovci bývajú obzvlášť náchylní. Neznamená to, že ich rodičia nesmú nikdy do ničoho tlačiť. Samotný tlak môže byť pre dieťa stimulujúci. "Tlak nesmie byť chronický a vyčerpávajúci, to u dieťaťa môže viesť aj k spusteniu duševného ochorenia," varuje Zedková.

Dieťa by malo mať možnosť dať si pauzu. Možnosť pochybovať o výbere športu. Možnosť spomenúť, že už ho ten futbal nebaví tak ako predtým. A to bez výčitiek a bedákania. Rodičia by si mali tiež dávať pozor na predčasnú špecializáciu. Malé deti by mali striedať niekoľko rôznych športov a až v neskoršom veku sa na jeden z nich orientovať. Ideálne je potom striedanie športu kolektívneho a individuálneho.

"Ako rodičia máme tendenciu odovzdávať svojim deťom to, čo sme sami ako deti zažili, a to často nevedome. Napríklad, že si ocenenie zaslúžia, len keď podajú výkon. Takúto informáciu si dieťa potom nesie v celom živote. Hlavné je pre neho podať výkon, inak nemá žiadnu hodnotu. Takýto človek je potom prirodzene náchylnejší k vyhoreniu, pretože bude neustále musieť podávať výkon, aby si uchoval svoju hodnotu," vysvetľuje Zedková. Tlak na výkon potom dieťa sprevádza až do dospelosti.

Dôležité tiež je, aby rodičia o aktivitách s dieťaťom hovorili. "Zážitky dieťa vstrebáva a ukladá tým, že ich s niekým druhým zdieľa. Je pre neho dôležité sa o týchto aktivitách porozprávať. Zažité udalosti sú v tomto procese uchopené do slov a to umožňuje ich vedomé spracovanie," radí ďalej Zedková. Žiadny univerzálny návod, ako sa vyhoreniu vyhnúť, podľa nej neexistuje.

Prevencia nebolí
Podľa odborníkov funguje to, čo u väčšiny ďalších chorôb: zdravý životný štýl a pohyb. Keď k tomu pridáte sociálny kontakt s priateľmi, s rodinou a vlastné koníčky, pravdepodobnosť, že vyhoríte, sa rapídne zníži.

Ľudia, ktorí pracujú v rizikových profesiách, ako sú napríklad tie pomáhajúci, by mali byť vnímaví k varovným signálom. K nadmerným reakciám na stres, k prichádzajúce apatii, frustráciu, k častému podráždeniu. Ako účinná prevencia boli preukázané balintovské skupiny a supervízie, ktoré môžu nepríjemným psychickým problémom predísť.

Keď už k vyhoreniu dôjde, mal by si človek dopriať dlhšiu dovolenku, odpočívať, relaxovať, športovať. Psychoterapia u klinického psychológa či psychiatra býva skôr či neskôr nevyhnutné. Pokiaľ sa jedná o pokročilejšie štádium, je vhodná aj podpora liekov. Tá však slúži len na to, aby sa človek dostal z najhoršieho, pôvod ťažkostí prášky nezmenia. V niektorých prípadoch je potrebné "prekopať" celý život, inokedy stačí lepšia organizácia práce.

01 - Modified: 2024-02-22 14:00:00 - Feat.: - Title: Zažil si už syndróm vyhorenia? Ak nie, vedci vyvinuli nástroj, ktorý ti prezradí, či máš k nemu blízko 02 - Modified: 2024-02-21 23:00:00 - Feat.: - Title: Psychológ o vyhorení, ktoré sám prežil. Ako spoznáte, že sa váš preťažnený organizmus chystá "vypnúť"? 03 - Modified: 2024-01-18 23:00:00 - Feat.: - Title: Nová pozícia to (ne)zastreší 04 - Modified: 2023-11-19 10:30:00 - Feat.: - Title: Naozaj si vyhorel, alebo sa len v práci nudíš? Odborníci prezradili jednoduchý spôsob, ako zistíš definitívnu odpoveď 05 - Modified: 2023-09-19 10:47:58 - Feat.: - Title: Keď hlava ide na 200 percent. Niekedy si ľudia stres vyvolávajú sami, hovorí psychológ
menuLevel = 2, menuRoute = science/biologia-a-chemia, menuAlias = biologia-a-chemia, menuRouteLevel0 = science, homepage = false
29. apríl 2024 14:58