Bol showman, pózoval novinárom, predvádzal, ako sa pacientom dostane do hlavy dvoma sekáčikmi na ľad súčasne. Lobotómia je nešťastnou kapitolou moderného lekárstva, uvádza Xman.cz.
"Vždy som sa cítil inak. Vždy som sa strachoval, či mi nechýba kus duše," priznal pre National Public Radio pán Howard Dully. "Trvalo mi roky, kým som dal svoj život dohromady. Prenasledovali ma otázky ako: Urobil som niečo, čím som si to zaslúžil? Môžem byť normálny?"
Na mysli má zákrok, ktorý na ňom v jeho dvanástich rokoch v roku 1960 vykonal neurológ Walter Freeman. Kladivkom mu zatĺkol skrze kosti očnej jamky do hlavy sekáčik na ľad a jeho následnými otáčavými pohybmi rozrušil nervové dráhy v mozgu. "Bol som v duševnej hmle. Bol som ako zombie," spomína na chvíle po operácii Dully. Podobne ako stovkám iných Freemanových pacientov mu brutálny zákrok zmenil život.
Rozleptať, prekrájať
Lebečné operácie, trepanácie, sprevádzali dejiny lekárstva od ich počiatkov. Mali z tela vyhnať zlého ducha, zbaviť mozog kameňa bláznovstva, ale tiež liečiť slepotu. Najstaršie trepanované lebky sú podľa servera History Channel staré až 8 020 rokov.
V dobe modernej medicíny sa však výlety do mozgov zase vrátili. Najprv sa manipuláciou v mozgu pokúsil o liečbu šiestich psychotických pacientov riaditeľ švajčiarskeho sanatória Gottlieb Burckhardt. Výsledkom boli dve úmrtia, vážne neurologické ochorenia u tých, ktorí prežili, a kritika zo strany jeho kolegov.
Potom sa v roku 1935 riskantným smerom vydal portugalský lekár Egas Moniz. Pôvodne leptal nervové tkanivá v mozgu naliatím alkoholu do vykutaných dier, neskôr ich ničil špeciálnym nástrojom, leukotomom. To kvôli nemu sa pokusy o chirurgické terapie duševných chorôb rozšírili skoro do celého sveta, siahali po nich kliniky v Brazílii, na Kube, v Taliansku. Predovšetkým však v Spojených štátoch, kde padli do oka energickému, ambicióznemu a sebavedomému neurológovi Walterovi Freemanovi.
Lekár, ktorý túžil po pozornosti
V nemocniciach, kde pracoval, a na univerzitách, na ktorých učil, nešiel prehliadnuť. Miloval pozornosť, jeho pitvy pre študentov boli vyhlásené svoju teatrálnosťou. Bez pochýb siahal k nekonvenčným metódam. Pacientom s depresiou či katatonickou schizofréniou napríklad aplikoval sérum pravdy amobarbital, alebo ich vystavoval manipuláciám s množstvom kyslíka, píše magazín Neurosurgical Focus.
Zbožňoval byť stredom záujmu. Klobúk so širokou strechou, fúzy zostrihané do kozej briadky, výrazné okrúhle okuliare, palička ... a potom ten kovový prsteň na retiazke okolo krku! Patril jeho pacientovi, ktorý si ho navliekol na penis a ktorému sa ho však nepodarilo stiahnuť. Lekári Freemanovi áno, nešťastníkovi ho však odmietol späť vydať.
Keď sa Freeman stretol s Monizovou prácou, neváhal a pustil sa s ním do rozsiahlej korešpondencie. Už v máji 1936 sa mu zveruje, že sa rozhodol operovať predný mozgový lalok sám. O štyri mesiace neskôr už mal aj vhodnú pacientku. Čo na tom, že Alice Hood Hammatová svoj súhlas so zákrokom na poslednú chvíľu odvolala a s personálom zápolili, než ju znehybnili sedatíva?
Spolu so svojím vtedajším kolegom chirurgom Jamesom Wattsom pani Hammatovwj vyhĺbili do hlavy dve diery a leukotomom jej odstránili kus bielej hmoty. Výsledok? Bezprostredne po operácii pacientka uviedla, že je "šťastná", o šesť dní neskôr sa u nej objavili prechodné problémy s rečou, dezorientácia, nepokojné stavy. Freeman prípad uzavrel ako úspešný a išiel ďalej, od pacienta k pacientovi.
A vytúženej pozornosti sa mu dostalo. Lobotómiu, ako začal zákrok nazývať, popísal vedecký redaktor denníka Washington Evening Star Tom Henry ako "pravdepodobne najväčšiu chirurgickú inováciu našej generácie". "Zdá sa neuveriteľné, že nekontrolované stavy smútku možno zmeniť v normálne podmienky vrtákom a nožom," spieval na lobotómiu ódy.
Do roku 1942 vykonali Freeman s Watsom na 200 lobotomií. Šesťdesiattri percent pacientov vykázalo po lobotómii zlepšenie, 23 percent zostalo bez zmeny, 14 percent trpelo závažnými pooperačnými príznakmi, alebo zomrelo, znela inventúra v prvej práci, ktorá ich metódu mapovala.
"Svet, ktorý sa zdal byť príbytkom utrpenia, krutosti a nenávisti, teraz žiari slnečným jasom a vľúdnosťou," písal s odkazom na nový prírastok v arzenálu moderného lekárstva redaktor Henry.
Lenže pán Freeman chcel svojim pacientom prinášať slnečný jas a vľúdnosť s ešte väčšou jednoduchosťou a produktivitou. Preto sa rozhodol sa do mozgov svojich pacientov dobývať inak ako prácnym navrtávaním dier.
Ani toto však nebola tak celkom jeho metóda, prevzal ju z práce talianskeho lekára Amarra Fiambertiho. K mozgu začal prenikať, ako už sme vyzradili, skrze očnicu. A čím sa do hlavy dostať? To nedalo veľa práce vymyslieť, Walter Freeman použil sekáčik na ľad zo svojej vlastnej kuchyne. Skvel sa na ňom nápis ULINE Ice Company. Vďaka Freemanovom pózovaní pre fotografov sa stal kultovým. A ako konkrétne sa Freeman k mozgu dostával? Bolo len potrebné nadzvihnúť horné očné viečko, ostrý koniec nástroja umiestniť pod neho a správne ho nasmerovať proti stropu očnice. Ranou kladivka nástroj strop prerazil a zajazdil asi päť centimetrov do mozgového tkaniva.
Vďaka transorbitálnej lobotómii sa celý proces trivializoval. Aspoň podľa Freemana. Údajne nebol potrebný neurochirurg, ostatne on sám ním nebol. Stačila krátkodobá anestézia elektrošokom. Prebiť sa do pacientovho mozgu sekáčikom na ľad a kladivkom sa dalo v takmer každom psychiatrickom ústave. Z Freemanovej ordinácie jazdili pacienti bezprostredne po zákroku domov taxíkom. Ako od zubára. Keď Watts zistil, s akou inováciu jeho kolega prišiel a že navyše vykonáva zákrok bez sterilizácie pomôcok, otrasený s ním ukončil spoluprácu.
Bolo to pritom také jednoduché! Freeman trhal rekordy, raz vykonal 25 lobotómií za jediný deň. Aby svoje publikum šokoval, rád predvádzal, ako zatlčie sekáčik do oboch očníc súčasne. "Myslím, že bol extrémne sebavedomou osobou," spomína na neho lekár Wolfhard Baumgärtel, ktorý sa jednej lobotómii prizeral.
Podľa článku vo vedeckom časopise Universitat celkom Freeman vykonal 3 439 lobotomií v päťdesiatich piatich psychiatrických ústavoch v dvadsiatich troch amerických štátoch. 2 500 bolo vykonaných sekáčikom na ľad cez stenu očnice. Nebol však samozrejme jediný, jednoduchá a ľahko aplikovateľná metóda lákala, dobývala si sanatórium za sanatóriom. Zachvátila psychiatrické liečebne ako požiar. Podľa odhadov lobotómie v Spojených štátoch prešlo na 40 tisíc ľudí.
Nešťastný osud, ktorý zviditeľnil tragédiu mnohých
Howard Dully bol jedným z nich. Chlapec, ku ktorému si nenašla jeho nevlastná matka cestu, preto sa snažila dokázať, že nie je normálny: naučil sa príliš neskoro chodiť na toaletu, nechce sa mu večer do postele, rozsvieti, keď je svetlo, nehrá sa s hračkami, ako má. Lekári trvali na tom, že je zdravým dieťaťom, nič neštandardné na ňom nezistil ani doktor Freeman, pripomína blog venovaný lobotómii. Nakoniec sa rozhodol na chlapci lobotómiu v decembri 1960 vykonať.
Chlapcovi to zničilo život. Možno aj Freeman cítil, že problém bude inde, na jednej z kontrolných návštev vraj rodine radil, aby synčeka viac podporovala. Dopadlo to tak, že spurného chlapca poslala nevlastná matka do polepšovne, odtiaľ putoval do útulku a nakoniec skončil v psychiatrickej liečebni. Freemanov posledný zápis o jeho pacientovi uvádza, že "bol niekoľkokrát vo väzení, v súčasnosti je v podmienke. Je veľmi výstredný, má dlhé vlasy, špinavé oblečenie. Vysáva svojich priateľov, požičiava si peniaze. "
Takto sa Howard pretĺkal až do roku 1995, kedy sa jeho život vďaka svadbe upokojil. Jedna otázka mu však stále vŕtala hlavou: nevlastnú matku vzal čert, ale prečo to dopustil jeho vlastný otec? Celé roky nemal odvahu sa ho opýtať, odpoveď dostal až v roku 2004. "Bol som zmanipulovaný, tak prosté to bolo. Zapredal som sa. Zapredal som sa jej a Freemanovi. A nepáčilo sa mi to," odtušil otec.
Aj tieto slová vraj boli pre Howarda Dullyho vyslobodením. Ešte predtým sa však vďaka stanici National Public Radio stretol so synom doktora Freemana. "Ste na svojho otca hrdý?" Spýtal sa ho. "Ach, samozrejme. Bol skvelý. Bol mimoriadny, pionier lobotómie!" odvetil Lekárov syn. Howard Dully mu nepovedal ani slovo.
Inak však prehovoril, v roku 2005 bol spoluautorom knihu My Lobotomy, ktorá na rozsah problému poukázala. Dodala odvahu hovoriť napríklad aj Carol Noelleovej, ktorej matka u Freemana podstúpila lobotómiu v roku 1950. Lobotómia ju zbavila bolestí hlavy, zanechala ju však s mozgom malého dieťaťa. "Práve ako Freeman sľúbil, s ničím si nerobila starosti. Nevedela, čo to sú spoločenské spôsoby. Keď počula, že v nejakom dome majú párty, nemala problém vojsť dovnútra a jednoducho si k tým cudzím ľuďom prisadnúť," líči.
Americký autor Elliot Valenstein pritom vysvetľuje, prečo sa lobotómia na tak víťazné ťaženie vydala: bolo to preto, že neexistoval spôsob, ako liečiť psychicky chorých. "Prášky sa v Spojených štátoch do polovice päťdesiatych rokov minulého storočia neobjavili, psychiatrické ústavy boli preplnené - a boli ochotné skúsiť prakticky čokoľvek," hovorí. Rovnako ako rodiny trpiacich. Mimochodom, lobotómia si často vyhľadávala ženy, ktoré boli obeťami depresií kvôli tomu, že ich povojnové spoločenské stereotypy spútavali konvenciami a vykazovali im ponížené miesto, doma v kuchyni pri sporáku.
Okrem toho sa nadsadzovali isté priaznivé následky lobotómie. Akými výsledkami sa vlastne pýšila? "Nechala za sebou niektoré veľmi nepríjemné následky, veľmi tragické následky a niektoré výborné výsledky. A veľa výsledkov niekde medzi tým," hovorí Valenstein. Text Jána Chrastina a Zdeňka Nováka z časopisu Universitat sumarizuje, že po lobotómii sa objavovali príznaky ako porucha porozumenia zložitejším informáciám a schopnosti plánovať, poruchy sociálnej adaptability, rôzny stupeň straty emócií.
Autori článku poznamenávajú, že Freeman nebol nesympatickým človekom. Mal záujem o pacientov a jazdil ich navštevovať, aby kontroloval ich stav. Dcéra pani Rebeccy Welch však nesúhlasí. Má za to, že jej matke zničil život. "Osobne si myslím, že niečo v doktorovi Freemanovi chcelo, aby dosiahol schopnosti podrobiť si ľudí a vziať im, kým boli," povedala National Public Radio.
Poslednú lobotómiu vykonal Freeman v roku 1967. Pacientkou bola dlhodobo depresívna žena v domácnosti, podobne ako jeho historicky prvá pacientka. Operácii podľahla, zomrela na krvácanie z porušenia prednej mozgovej tepny.