Krátko po okupácii Československa svetlo sveta uzrela verejná súťaž na projekt národnej nemocnice Rázsochy. O rok neskôr sa víťazná skupina architektov – vtedy tridsiatnikov – radovala, že sa dožijú slávnostného strihania pásky pri jej otváraní. Pri všetkej úcte k ich veku sa však tak nestane.

Prvé desaťročie sa vlastne nič nedialo, v štátnej kase sa nenašli potrebné finančné prostriedky. Až v roku 1987 sa do lokality v bratislavskom Lamači zahryzli prvé stavebné mechanizmy a začal sa črtať železobetónový skelet budúcej výkladnej skrine zdravotníctva.

Roky plynuli, tanky Sovietskej armády už tak dávno odtiahli domov, že našinci si už pomaly nepamätajú kedy, stavba sa začínala nenápadne podobať na rozbombardované objekty, aké poznáme z vojnových fotografií. Za jej pustnutie však ani omylom nemožno viniť okupantov. Bohato si na to vystačili slovenské politické špičky.

V súčasnosti si štát trúfa vzkriesiť Rázsochy, teda aspoň jej hrubú stavbu za štyri roky. Možno. Zvažuje aj iné alternatívy, relatívne v rovnako expresnom čase. Počas existencie novodobej republiky štát nedokázal postaviť jedinú nemocnicu, okrem špecializovaného Ústavu srdcových a cievnych chorôb v Košiciach.

Smelé plány

Nemocnica Rázsochy už zmizla z povrchu zemského. Areál naďalej chráni plot a brána obomknutá silnou reťazou, dostať sa dnu však nie je problém. Opustenú vrátnicu rovnako ako psiu búdu neobýva ani noha. Nemocnica nemá už prečo lákať fanúšikov urbexu, grafitov či fetu.

Ani hľadači pokladov si neprídu na svoje, uprostred areálu nájdu len jamu. Ak v nej leží 11...