StoryEditor

Tí, ktorých Slovensko vynieslo na vrchol

06.01.2011, 23:00
Autor:
aszasz

Vladimír Mečiar
"Štáty nevznikajú a nezanikajú preto, že to niekto chce, ale preto, že vzniká situácia, v ktorej je to možné. Druhá podmienka je tá, že subjekt je pripravený a schopný k takémuto riešeniu dospieť,“ hodnotí rozpad Česko-Slovenska muž, ktorý sa sám pasoval do roly "otca národa“. Sčasti právom. Na jednej strane on a ľudia z jeho okolia mali guráž trvať na samostatnosti (ale napríklad aj na konfederácii)... No na druhej strane mu výrazne dopomohol Václav Klaus a "spískali“ ju tak trochu ľudu za chrbtom a... bez referenda. Podľa Mečiara nebolo potrebné, pretože rozhodnutie padlo vo voľbách. "V Slovenskej národnej rade bola ústavná väčšina z tých, ktorí chceli mať Slovensko ako samostatný právny subjekt. A v roku 1994 tu boli druhé voľby a kandidovala aj strana, ktorá chcela obnovenie Česko-Slovenska a dostala 1,4 percenta hlasov. To sú volebné výsledky, ktoré sú nespochybniteľné agentúrami,“ vysvetľuje Mečiar, ktorý však krátko po vytvorení a neváhal "svoj“ štát počas detstva dusiť miestami tak silno, že kričal celý svet.

Bol to charizmatický politik, ktorého slová na začiatku kariéry dávali zmysel, no dostal moc... a zabudol na všetko, za čo na začiatku bojoval. Pretože tak ako intenzívne zahraničie vytýkalo autoritatívnemu Mečiarovi jeho nekalé a nedemokratické praktiky, rovnako intenzívne na Slovensku tohto "najväčšieho politika z politikov“ ľudia milovali. Bol trojnásobným premiérom, jeho strana niesla po voľbách víťaznú vlajku tiež trikrát. Problém bol, že ho nikto nechcel do koalície, pretože mal na rováši priveľa škandálov, priveľa prešľapov... Až kým neprišiel mladý Robert Fico. Jeho poslední ministri však radosť voličom škandálmi nerobili - skôr naopak.

Sám vidí svoje pôsobenie ako sladko-kyslé. Zakladal štát, a cíti sa nedocenený. Ako príklad uznania poukazuje na Václava Klausa. Nepotešili ho ani posledné voľby - jeho strana zostala pred dverami parlamentu. "Otec národa“ utiekol pred verejnosťou a chvíľu to vyzeralo tak, že konečne nastúpi na zaslúžený dôchodok. "Pokiaľ ide o moju budúcnosť, tak tú určili ľudia vo voľbách. Pokiaľ ide o budúcnosť Ľudovej strany HZDS, robím všetky kroky potrebné na obnovenie, na obrodenie celej strany.“ Tým, že po nás to miesto, ktoré sme mali v politickej štruktúre, nikto neprevzal, je tam medzera.“ Asi si teda na Mečiarov dôchodok ešte počkáme. Minimálne do ďalších volieb.

Michal Kováč
Bankár a prvý slovenský minister financií bol ten, ktorý sa s českým kolegom Václavom Klausom naťahoval o náš prvý rozpočet. "Už v roku 1991 nastali vážnejšie rozpory, no dohoda sa našla. Uvedomil som si však, že Slovensko bude často ťahať za kratší koniec,“ povedal Kováč pred časom v rozhovore pre HN. V tom čase stál na Mečiarovej strane a po tom, ako vtedajší slovenský parlament odhlasoval nedôveru Mečiarovi, jeho vláda padla a nová vláda mala byť bez neho. "Na protest som požiadal o uvoľnenie z funkcie ministra financií.“ To ešte netušil, že už o pár rokov bude jedným z najväčších Mečiarových nepriateľov.

Bol jedným z najväčších zástancov rozdelenia federácie. "Navrhoval ju Klaus, pretože Česi nechceli konfederáciu a my sme nechceli zotrvávať vo federácii. Tak sami navrhli rozdelenie na samostatné republiky.“

V roku 1993 bol zvolený za prvého prezidenta republiky a takmer od začiatku bojoval s Mečiarom. Odvtedy, ako odmietol splniť jeho žiadosť o odvolanie Milana Kňažka z funkcie ministra zahraničia, nezhody pribúdali až do roku 1998, kým sa neskončilo Kováčovo funkčné obdobie. Stával sa terčom častých útokov a intríg zo strany HZDS. Mečiar svoj boj voči nemu zaklincoval v roku 1998, keď ako zastupujúci prezident udelil amnestie na trestný čin únosu syna Michala Kováča. Michal Kováč v súčasnosti bojuje so zákernou chorobou, vydal svoje pamäti a podľa vlastných slov žije utiahnutým životom dôchodcu ďaleko od politiky.

Ján Čarnogurský
Syn poslanca slovenského snemu nemal ľahkú cestu k vzdelaniu, no nakoniec sa mu aj napriek nepriaznivým kádrovým posudkom podarilo vyštudovať právo. Počas socializmu nebol obľúbenou postavou vladárov, obhajoval disidentov, právo na vierovyznanie a dokonca vydával samizdatový časopis Bratislavské listy. Hneď po revolúcii zastával významné posty v slovenskej vláde (bol jedným zo zakladateľov KDH a zároveň predsedom), no nestotožňoval sa so snahou rýchlo rozdeliť republiku, on a ostatní kresťanskí demokrati žiadali referendum a citlivý prístup. Potom počas mečiarizmu pôsobil až do roku 1998 v opozícii, po tomto dátume nastúpil na post ministra spravodlivosti - už ako člen koalície s názvom SDK. Neskôr však stranu od Dzurindovej koalície oddelil, ale nekandidoval za predsedu. "Necítil som v strane dostatočnú podporu, preto som sa rozhodol, že na sneme v roku 2000 už nebudem kandidovať na funkciu predsedu KDH,“ píše vo svojom životopise.
Po tomto kroku sa vrátil na začiatok - k advokácii a dodnes vedie advokátsku kanceláriu. Podieľal sa aj na založení súkromnej vysokej školy Bratislavská vysoká škola práva (dnes Paneurópska vysoká škola). Vydal viac publikácií, píše články najmä na zahraničnopolitické témy a často komentuje politické udalosti na Slovensku i vo svete.

Milan Knažko
Bol tribúnom nežnej revolúcie, zakladateľom VPN i HZDS, až do roku 1993 stál za Mečiarom. Bol poradcom prezidenta Václava Havla, ministrom medzinárodných vzťahov SR a v rokoch 1992 - 1993 podpredsedom vlády a ministrom zahraničných vecí SR. Po konflikte s Mečiarom zakladal Demokratickú úniu a bol aj pri založení SDKÚ. Od marca 1993 do októbra 1998 bol poslancom národnej rady a v nasledujúcom období ministrom kultúry. Milan Kňažko bol za celý čas existencie Slovenska pri všetkom dôležitom, čo sa v našej republike dialo. Z politiky odišiel v roku 2002. Vraj definitívne. Bol aj dekanom Divadelnej fakulty VŠMU a prezidentom Medzinárodného filmového festivalu Bratislava. V rokoch 2003 až 2007 šéfoval televízii TV JOJ. Je tretíkrát ženatý a má tri deti. Dnes sa už o politike ani manažovaní televízie veľmi rozprávať nechce. Miluje golf a podľa vlastných slov by chcel byť už len pokojným dôchodcom. Vrátil sa k divadlu, hrá už konečne pre radosť. Najradšej a najviac s Milanom Lasicom.

 
Jozef Prokeš
Vyštudoval teoretickú fyziku na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V čase revolúcie pracoval v Ústave merania Slovenskej akadémie vied, do politiky vstúpil v roku 1989 počas generálneho štrajku. O rok neskôr sa stal poslancom Slovenskej národnej rady. Je jedným zo zakladajúcich členov SNS, ktorej cieľom bola myšlienka vytvorenia samostatného slovenského štátu. Sám Prokeš tvrdil, že rozdelenie krajiny má pomôcť zlepšeniu vzťahov medzi Českom a Slovenskom, keďže už ani jedna krajina nebude doplácať na tú druhú. V rokoch 1991 - 1992 bol predsedom SNS, o rok neskôr neúspešne kandidoval na post prezidenta Slovenskej republiky a neskôr sa stal na pár mesiacov podpredsedom vlády. Koncom deväťdesiatych rokov vstúpil do komunálnej politiky a stal sa primátorom rodnej Nitry. V roku 2006 sa znovu pokúsil získať primátorské kreslo, no neúspešne.

Václav Klaus
"Funkcia predsedu vlády v roku 1992 mi dala za povinnosť viesť dialóg so Slovenskom a s Vladimírom Mečiarom a zaistiť pokojné rozdelenie Československa (ktoré som si vôbec neprial), a hlavne zaistiť pokračovanie transformácie krajiny od komunizmu ku kapitalizmu,“ zveruje sa Václav Klaus (druhá hlavná postava rozdelenia) vo svojej autobiografii. Tento pražský ekonóm sa k politike dostal až v roku 1989 a po prevrate sa stal rovno ministrom financií. Nikdy nebol členom KSČ a jeho hlavnou láskou bola ekonómia.

Slovné spojenie politika a Václav Klaus je v českých dejinách jedno z najsilnejších synoným. Bol jedným zo zakladateľov Občianskej demokratickej strany, niekoľkonásobným predsedom vlády a predsedom snemovne. Pomáhal Česku s prechodom na trhovú ekonomiku a neustále sa dostával do konfliktu s hrdinom revolúcie Václavom Havlom. Jeho hviezdna kariéra narazila tri roky po vytvorení republiky na Miloša Zemana i jeho ČSSD a gloriola ponovembrového hrdinu sa prvýkrát otriasla. Škandály s financovaním, správy o jeho vile vo Švajčiarsku (podozrenie sa vyvrátilo) a zlá ekonomická situácia zlomili väzy jeho menšinovej vláde. Ale Klaus sa nevzdával.

Pred ďalšími voľbami roznášal v zuboch Miloša Zemana, no po voľbách ho už opozičnou zmluvou podporoval. Jeho hviezda smerovala skôr nadol a po ďalších prehraných voľbách sa tento "otec kupónovej privatizácie“ vzdal kresla predsedu ODS. Mal totiž namierené na Pražský hrad. A sedí tam doteraz.

Václav Klaus nie je všedný prezident (takisto ako nebol radový politik). Počuť o ňom. Niektorí tvrdia, že priveľa, iní sú radi, že sa niekto nebojí povedať aj nepopulárne názory. Je najväčší euroskeptik našich susedov, mierny grafoman (vydal 34 kníh) a zanietený športovec. A už dnes žijúca česká politická legenda, no on sám tvrdí, že to nie je zadarmo... "Musím priznať, že politická kariéra neprospela osobnému životu ani rodinnému pokoju. Všetko je príliš uponáhľané, príliš neosobné, príliš štylizované,“ napísal Klaus prezident. Je ženatý, má dvoch synov, kopu vnúčat a... stále priveľa politickej energie.

 

menuLevel = 2, menuRoute = style/civilizacia, menuAlias = civilizacia, menuRouteLevel0 = style, homepage = false
05. máj 2024 20:49