V pondelok ste predstavili vašu inscenáciu Kukra na festivale New Drama, kde vás vybrali ako jedného z desiatich súťažných predstavení. Ako sa pozeráte na svoju hru s odstupom času?
Po slovenskej premiére bola premiéra s Jurajom Kukurom v činohernom klube, čo bolo výborné. Mal som strach aj pred slovenskou premiérou. Človek je prirodzene cudný a režírovanie vlastnej hry u mňa nie je na každodennom poriadku. Táto hra bola, či už bratislavská alebo pražská, na všetkých slovenských festivaloch. Je teda skvelé, akým spôsobom rezonuje. Pre mňa je to obrovská česť.
V hre ste boli až príliš láskavý, nechceli ste byť kritickejší?
Ja si myslím, že som v nej kritický až dosť. V tom, v čom som chcel, som kritický aj bol. Obmedzuje ma iba miera môjho talentu, nič iné. Ak máte pocit, že kultúra je v omnoho väčšom „srabe“, ja som si to nevšimol.
Ale hra Kukura je o zlom stave slovenskej kultúry.
Hra je v prvom rade o našom desaťročnom vzťahu a na základe našich rozhovorov, ktoré sme s Jurajom Kukurom mali. Je o tom, čo už dávno predtým Kukura formuloval. Tým, že som jednou z postáv ukazujem, prečo to na mňa tak padá. Je to istý druh terapie, pretože dennodenne sa, ako tvorca, stretávam s problémami, ktoré sú tam formulované. Neustále s nimi musím bojovať a stále na ne narážam.
Takže je veľmi osobná.
Áno. Nie je to pohľad zvrchu na slovenskú kultúru, pretože aj ja som jej súčasťou a vytváram ju. Som zodpovedný za to, čo v hre kritizujem. Je to teda istým spôsobom obhajoba. Snaha formulovať niečo, čo sa deje v národnom divadle, čo sa deje v divadle Aréna. Problém prestáva byť problémom, akonáhle sa formuluje. Preto som aj ja chcel sformulovať svoje myšlienky, aby som sa dostal ďalej. Slovenské Národné divadlo nebolo od revolúcie, okrem Prahy, na žiadnom európskom alebo svetovom festivale. Prečo je to tak? Prečo sme takí zamknutí?
Neporovnávame sa až príliš s českou scénou?
Nemyslím si, že sa s nimi porovnávame, ale kiežby by sme sa konfrontovali s tým najlepším, čo sa v Čechách urobí. Možno by bolo zaujímavejšie uvedomiť si, čo sa robí v Budapešti, pretože tie hranice divadelnosti „kamenných domoch“ sa dávno posunuli. Dokonca až tam, kde sme ani nesnívali, že by mohli byť. Snažíme sa ísť o krok ďalej, posúvať hlavne samých seba na nevychodených chodníkoch, stavať na tom, kde sme ešte neboli. A to je úlohou umenia. Neopakovať samého seba, ale poznávať svet ako to robí veda, teda experimentálnymi prostriedkami.
Režírovali ste napríklad už mnohokrát inscenovaného Fausta v národnom divadle, ale aj úplne nové hry. Ako vnímate takéto rozdiely?
Faust bol na Slovensku uvedený prvýkrát, i keď už bolo niekoľko malých pokusov. Každá hra je nenapodobiteľná, aj keď sa opakujú isté situácie a motívy. Svet každej hry je úplne iný - s inými ľudmi, v inom časopriestore. Vždy je to dobrodružstvo. Posolstvo by malo byť moderné. Tým, čo robíme by sme mali niečo povedať, aby sme z klasickej literatúry nevytvárali múzeum. O tom divadlo nie je. Máme vytvárať skutočnosť, ktorá je aktuálna, pálčivá. U Kukuru je to samozrejme iné, lebo zachytáva celospoločenský problém. Faust má naopak archetypálnu tému. Vždycky je to o hľadaní vztyčných plôch. O tom, čo to má so súčasnosťou a ako to rezonuje v spoločnosti.
A aký problém teda najviac rezonuje v kultúrnej spoločnosti, financovanie?
Príliš tomu nerozumiem, pretože ja som najímaný divadlami a o rozpočet sa starať príliš nemusím, aj keď občas musím šetriť. Ak aj niekedy musím investovať viac, viem si spočítať či sa to divadlu vráti. Ja s peniazmi nehazardujem a zatiaľ som sa v takej situácii neocitol. To sa treba opýtať niekoho, kto sám musí žiadať o granty.
Štatistiky hovoria, že do divadiel chodia iba dve percentá populácie, ale väčšina predstavení v divadlách je vypredaných. Ako to teda je?
Nemám ten pocit. V Aréne sú predstavenia vypredané. Životnosť inscenácii je časovo obmedzená. Ľudia sa vystriedajú a potom je tu skôr otázka: ako dlho sú predstavenia vypredané? A čo znamená úspešná inscenácia na Slovensku.
Napríklad Tajovského Ženský zákon v záhoračtine sa hral niekoľko sezón, akú teda majú šancu uspieť inscenácie s ťažšou témou či kvalitnejšie komédie?
Aj komédia môže mať niekoľko úrovní a môže byť realizovaná s prísnymi etickými a estetickými normami. Záleží na tvorcoch a to stále ešte nehovoríme o humore. Ľudia sa môžu zabávať na veciach, ktoré herci robia spontánne. Ak sa podarí jednému divadlu nahradiť smiešne, ale úspešné inscenácie za inteligentné a pritom humorné, tak je to výhra kultúry. Zatiaľ sa to však nepodarilo. Ja sa o to budem snažiť. Je potrebné ukázať ľuďom, že to na čom sa smiali doteraz, bolo možno hlúpe, pretože je tu niečo, čo je rovnako vtipné. Ten humor je však úplne inej kvality.
Kto je Martin Čičvák
Narodil sa v roku 1975 v Košiciach. Študoval réžiu na brnenskom JAMU a londýnskej Dartington College of Arts. Za hru Immanuel Kant získal cenu Alfreda Radoka v kategórii Talent roka. Okrem inscenácií pre SND a divadlo Aréna, režíroval opery Cossi Fan Tutte či Únos zo Serailu. V českom Činohernom klube sa réžijne podielal na hrách Ivanov, Misantrop, Onegin či Rodinná slávnosť.
Snímky: Divadlo Aréna, Národní divadlo