Znova v Rwande, znova spíme v hoteli Mille Collines, Tisíc pahorkov. Zdá sa mi to takmer ako svätokrádež. Kedysi to bolo čosi ako koncentračný tábor naruby. Rozdiel bol iba v tom, že zabíjanie neprebiehalo z vnútornej strany plota, ale všade za ním. A bolo to zabíjanie vo veľkom, 800-tisíc mŕtvych za tri mesiace. Osvienčimská výkonnosť.

Všetci tí ľudia boli rozsekaní mačetami a ubití palicami. „Mal som drevený kyjak, ktorého koniec som si prebil veľkými klincami,“ povedal Mathias Sendegeya, ktorý sa podieľal na genocíde. „Zabíjanie nebolo ťažké, myslel som si, že robím správnu vec.“

Imidž sa prebíja ťažko
Hotel Mille Collines bol v tejto masakre pascou, azylom a čakárňou na smrť zároveň. Pozerám z hotelového okna, ako blízko je plot. Dvadsať metrov? Viac nie. Iba ozdoba, nie prekážka. Predstavujem si, ako za ním ako pirane pri brode tri mesiace čakali zástupy zabijakov, kričali a mávali mačetami. Videli by sme si do očí. V hoteli sa tlačilo asi tisíc ľudí, ktorí sem ušli. Mille Collines nie je veľký. Nechápem, ako sa sem zmestili. V krajine masového vraždenia to bol krehký útulok, ktorého prežitie často záviselo od šampanského a francúzskeho vína, ktorým riaditeľ hotela podplácal čakajúcich mužov s mačetami.

Keď ráno vleziem do bazéna, musím myslieť na to, že v ňom vtedy mali jedinú vodu na pitie, na splachovanie, umývanie. Napoly pokazenú, ale aspoň bola. Nakoniec vyviazli. Už je to 23 rokov, čo rwandskí Hutuovia povraždili 70 percent Tutsiov, svojich krajanov, ale keď sa ešte dnes povie R...