Psychologické pokusy dokazujú, ako ľahko sa dá človek strhnúť náladami stáda a nechá sa vmanipulovať napríklad do násilia na nevinných ľuďoch. Pozadie manipulácie odhalili aj slávne experimenty Rona Jonesa, Stanleyho Milgrama a Philipa Zimbarda.
Že by ste si za žiadnych okolností neobliekli čiernu uniformu s lebkou na vojenskej čapici? Vetou „My by sme to nikdy neurobili," odbila Rona Jonesa aj jeho trieda. Písal sa rok 1967 a v Amerike to vrelo, vrcholil boj za zrovnoprávnenie ľudí tmavej pleti a proti vojne vo Vietname.
Nositeľmi spoločenských zmien boli mladí ľudia, ktorí si nechali demonštratívne narásť dlhé vlasy a žili veršami Boba Dylana a Jima Morrisona. Kvetinová mládež nemohla pochopiť, ako sa generácia ich rodičov a prarodičov mohli dobrovoľne vydať na neslobodu a v mene absurdít páchať strašné zločiny.
Dvadsaťšesťročnému učiteľovi Ronovi Jonesovi však postoj jeho žiakov na strednej škole v kalifornskom Palo Alto pripadal povrchný a povýšenecký. Rozhodol sa im dokázať, že takmer každý je schopný všetkého. A rozhodol sa im to dokázať na nich samotných. Budúca hodina preto pripomínala skôr vojenský výcvikový tábor. Jones nariadil, že všetci musia sedieť rovno a plne sa sústrediť na učenie. Kto nespolupracoval alebo sa jeho autoritatívnemu vystupovaniu smial, bol potrestaný ďalšími úlohami a zosmiešnením.
Ste vyvolení
Jonesa prekvapilo, ako rýchlo sa nový režim ujal, a rozhodol sa v experimente pokračovať. Pred ďalšou hodinou po triede rozvesil plagáty s heslom "Sila disciplínou, sila spoločenstvom, sila akciou, sila hrdosťou". Trieda už nie je bandou znechutených puberťákov, povedal svojim žiakom, ale už je hnutím menom Tretia vlna. Vonkajší svet upadá do sebectva a chaosu, ale oni ho zachránia. V škole i mimo nej sa budú zdraviť so zodvihnutou pažou.
Žiaci sa proti Jonesovi nevzbúrili, na tretiu hodinu experimentu naopak prišli noví študenti a ešte ten večer sa hnutie posilnilo, malo na dve stovky členov. Všetci dostali členské preukazy a úlohy, napríklad kreslenie plagátov či bránenie ostatným študentom vo vstupe na Jonesove hodiny dejepisu. Učiteľ sa nestačil čudovať, keď za ním študenti začali sami od seba chodiť a hlásiť priestupky svojich spolužiakov proti pravidlám hnutiu.
Štvrtý deň im oznámil, že sú súčasťou celoamerickej organizácie, ktorá nasledujúci deň verejne oznámi svoju existenciu a lídra, ktorý bude kandidovať na prezidenta Spojených štátov. Nadšení žiaci teda pripravili veľké zhromaždenie v školskej telocvični a poslušne čakali na svojho vodcu. Po nekonečných minútach čakania sa však na obrazovke objavil divoko gestikulujúci Adolf Hitler a Jones šokovaným študentom oznámil ukončenie experimentu.
Sila autority
Pokusov skúmajúcich možnosti manipulácie prebehlo viacero, známy je tiež ten Milgramov pokus z júna 1961. Projekt bol reakciou na súd s Adolfom Eichmannom, ktorý sa rozbehol tri mesiace pred spustením experimentu. Je možné, že organizátor holokaustu a jemu podobní napríklad len nasledovali rozkazy, o ktorých ďalej nepremýšľali alebo premýšľať nechceli?
Mladý asistent na katedre psychológie univerzity v Yale Stanley Milgram si podal inzerát, v ktorom ponúkal štyri doláre za účasť na výskume ľudskej učenlivosti. Tí, na ktorých to skúšal, mali za úlohu zasadzovať čím ďalej silnejšie elektrické šoky osobe skrytej za múrom, keď kedykoľvek zle zoradia páry slov, ktoré sa mala tá osoba naučiť. Muž v doktorskom plášti dobrovoľníkov nabádal, aby skúšanému uštedrili stále silnejšie rany. Všetko je v mene vedy, a keď odpovedal zle, trest si zaslúžil, také sú predsa pravidlá.
Vo vedľajšej miestnosti v skutočnosti nikto netrpel, rev natočený na magnetofónovú pásku sa ale stupňoval do úplnej agónie. Údajný náprotivok prosil o milosť a kričal, že má choré srdce. Takmer všetci skúšajúci sa v tomto momente začali zdráhať a predstieraný pokus spochybňovali. Niektorí sa začali nervózne smiať, potiť sa a prejavovali aj ďalšie známky intenzívneho stresu. Muž v bielom plášti postupne reagoval štyrmi preddefinovanými frázami ako "šoky môžu byť bolestivé, ale nespôsobujú trvalé poškodenie tkaniva, takže, prosím, pokračujte".
Najneskôr po uistení, že skúšaná osoba za prípadné následky nenesie žiadnu zodpovednosť, sa väčšina ľudí vrátila k stláčaniu gombíka. Pred spustením experimentu oslovení študenti psychológie predpokladali, že ho dokončí len v priemere 1,2 percent ľudí. Milgrama kolegovia na Yale a ďalší oslovení psychiatri mali dokonca za to, že najvyššie elektrické napätie pošle do "previnilca" len desatina percenta skúšajúcich. Do momentu, kedy skúšaný prestal reagovať, sa však zo 40 účastníkov dopracovalo 26, teda dve tretiny.
Kto si nekopne
Rovnako neslávne dopadol pre ľudskú spoločnosť i takzvaný Stanfordský experiment tímu okolo psychológa Philipa Zimbarda. V rámci projektu financovaného výskumnou agentúrou amerického námorníctva Office for Naval Research jeho skupina v roku 1971 vybrala dva tucty dobrovoľníkov z radov študentov Stanfordskej univerzity. Žrebom boli rozdelení na rovnako veľké skupiny väzňov a strážcov.
Stráže boli pred začatím experimentu dôrazne upozornené, že nesmú použiť fyzické násilie. „Môžete ale väzňa vystavovať nude a do určitej miery aj strachu. Dajte im pocit, že sú nám vystavení napospas, že ich životy úplne ovládame, že nemajú súkromie. Inými slovami: my máme všetku moc, oni žiadnu." Skupina bola vybavená uniformami z vojenského výpredaja, slnečnými okuliarmi zamedzujucími očný kontakt a drevenými palicami.
Zimbardo učí od roku 1968 na Standfordovej univerzite. Zaoberá sa psychopatologickými
symptómami, ale aj hypnózou.
Väzni prvýkrát absolvovali procedúru podobnú skutočnému zatknutiu, vrátane prehľadania, fotenia a odobratia odtlačkov prstov. Vyfasovali nepohodlné väzenské mundúry a každému bolo pridelené číslo namiesto mena. Kým sa stráže striedali v trojsmennej prevádzke, väzni nesmeli pivnicu univerzitnej budovy počas dvoch týždňov opustiť. Ubytovaní boli v celách po troch, pre "neporiadnych" bola pripravená samotka.
Hneď na druhý deň nabral pokus nebezpečné obrátky, keď jedna z ciel odmietla ďalej plniť príkazy stráží, ktorá sa trojicu väzňov rozhodla presviedčať spustením hasiaceho prístroja. Konflikt postupne eskaloval, stráž priečnym väzňom odoberala matrace, takže museli spať na holom betóne, nútili ich vykonávať potrebu do vedra v cele a mnohými vynaliezavými spôsobmi ich ponižovali. Po šiestich dňoch musel byť experiment prerušený.
Nie sú to ľudia
Podľa Zimbarda sa u tretiny strážnikov začali prebúdzať netušené sadistické sklony. Väčšina "bacharov" ostatne na správu o ukončení pokusu reagovala odmietavo až agresívne. Podivne ľahko sa so svojou rolou zžili aj väzni. Niektorí z nich po ukončení pokusu vypovedali, že už sa chystali požiadať stráže o milosť, aj keď by tým prišli o pätnásť dolárov finančnej odmeny. Prestali si uvedomovať, že mohli kedykoľvek odísť z vlastnej vôle.
Kľúčovým sa pre rýchlu eskaláciu experimentu ukázal byť mechanizmus odosobnenia. Väzni boli v očiach strážnikov veľmi rýchlo zredukovaní na trojciferné číslo a ťažkosť, ktorú je stále potrebné riešiť. Naopak, muži s čiernymi okuliarmi sa väzňom začali javiť len ako chladné a neľudské autority. K otázke položenej Stanleym Milgramom teda pribudla dôležitá poznámka: nikto samozrejme nechce ubližovať ľuďom. Ale čo keď to ľudia nie sú, čo keď to sú "len" Židia alebo Rómovia, homosexuáli alebo lesby? Skrátka nejakí tí "oni", ktorí v našich očiach ani nemajú tvár, len všetko kazia alebo zacláňajú.
Ľudia nie sú dobrí, ani zlí, len sa v určitých situáciách zachovajú ľudsky, inokedy zase bezcitne a kruto. To plynie zo spomínaných a podobných pokusov. O tom, ako jedinec obstojí, pritom možno viac ako charakterové vlastnosti rozhodujú vonkajšie vplyvy. Či už si to ľudia uvedomujú, alebo nie, prispôsobujú sa norme, ktorá okolo nich práve prevláda. Príslušnosť k skupine a jej vnútorná dynamika sa pritom zdá často silnejšia ako svedomie a zdravý rozum jedinca.
Tiež preto, že ho kolektív zbavuje pocitu zodpovednosti za svoje konanie. Práve preto je dobré si moc manipulácie uvedomovať a poznať jej mechanizmy. A práve preto je na mieste nebehať so stádom, kamkoľvek sa slepo rozbehne. To je napokon forma slobody.
zdroj: idnes.cz