Winston Churchill veril na mimozemský život, odhalila jeho "stratená" esej

Politik sa v objavenej eseji zaoberá otázkou mimozemského života. Už v roku 1939 predpovedal cestu na Mesiac. K technologickému vývoju ľudstva však bol skeptický. Tvrdil, že kvôli nemu zrejme nikdy nezistíme, či vo vesmíre existuje život.

Mohlo by sa zdať, že jeden z najslávnejších britských politikov histórie Winston Churchill nemôže skrývať žiadne ďalšie tajomstvo. Opak je však pravdou, ako ukázal objav astrofyzika Maria Livia. Ten počas bádana v archívoch Národného Churchillovho múzea v americkom Missouri narazil na dosiaľ skrytú esej britského štátnika z roku 1939.

Text nazvaný "Sme vo vesmíre sami?" ukazuje, aký zbehlý bol Churchill v otázkach vedy. To napokon dokazoval v stovkách ďalších článkov, v ktorých vyzdvihoval dôležitosť vedeckého pokroku. V erudovanosti sa s ním v tomto smere nemohol rovnať žiadny vtedajší politik, píše server The Guardian.

Churchill začal na texte podľa portálu Nature pracovať v roku 1938, krátko po tom, čo sa stala v Amerike senzáciou rozhlasová adaptácia knihy Vojna svetov. Tá popisovala inváziu mimozemšťanov na Zemi. Článok britského politika je uvádzaný trochu zoširoka. Autor sa v ňom zamýšľa nad zmyslom života. Pokúša sa ho definovať a dochádza k záveru, že jeho hlavnou vlastnosťou je schopnosť rozmnožovania.

Skepsa aj možný život vo vesmíre

V mnohých ohľadoch išiel jeho text proti vtedajším najrozšírenejším vedeckým poznatkom. Napísal napríklad, že slnečná sústava nie je vo vesmíre výnimočným úkazom. "Nie som plne presvedčený, že naše Slnko a jeho planéty sú jediné také," napísal v eseji. Dodal, že podmienky pre život inde vo vesmíre môžu existovať. "Možnosť, že existuje obrovské množstvo planét, ktoré môžu hostiť život, je enormný," uviedol.

Zároveň je vo svojom texte skeptický k rýchlosti ľudského pokroku. Ten podľa neho bude brzdou v poznávaní vesmíru. Práve kvôli nedostatočnej technike podľa Churchilla možno nikdy nezistíme, či život inde vo vesmíre existuje. Už v predvojnových rokoch však veštil, že cestovanie vo vnútri našej slnečnej sústavy bude možné. "Raz, a možno to nebude v príliš vzdialenej budúcnosti, bude zrejme možné cestovať na Mesiac, alebo Venušu či Mars," opísal.

Esej zakončuje zamyslením sa nad vtedajším stavom spoločnosti a vedy. Zodpovedá v nej tiež na otázku, či inde vo vesmíre žijú inteligentné bytosti. "Úspechom našej civilizácie nie som ohromený natoľko, aby som si myslel, že sme jediným miestom v tomto obrovskom vesmíre, kde žijú mysliace tvory. Nemyslím si ani, že sme na vrchole mentálneho a fyzického vývoja, ktorý sa (vo vesmíre) doteraz objavil," uzatvára pútavý text Churchill.

Sci-fi ako inšpirácia

Novo objavená esej je ďalším čriepkom v obsiahlej knižnici Churchillových vedeckých zamyslení. Paradoxné je, že záujem o vedu u neho už v mladosti vzbudili diela priekopníka sci-fi literatúry H.G. Wellsa. Keď sa Churchill neskôr stal poslancom, s Wellsom sa osobne stretol. Prezradil mu, že každú jeho knihu čítal najmenej dvakrát.

Wells už v roku 1914 vo svojej knihe The World Set Free popisoval takzvanú atómovú bombu, ktorá bola "malá ako pomaranč, ale bola schopná zničiť mesto". Táto myšlienka Churchilla zaujala a rozpracoval ju vo svojej eseji z roku 1925 s názvom "Mali by sme spáchať samovraždu?"

V texte sa zaoberá hrozbou nových zbraní, ktoré celkom zmenia povahu vojnových konfliktov. Strach mal najmä z chemických zbraní. Tvrdil, že bojovanie medzi vojakmi bude už onedlho menej dôležité, bojovú zúrivosť nahradí práca inžinierov v laboratóriách.

Zhodou okolností v čase publikácie Churchill zanevrel na Wellsa a intelektuálnu potravu začal hľadať u Fredericka Lindemanna, profesora fyziky z Oxfordu. Aj vďaka nemu sa stal politikom, ktorý sa mohol oprieť o svoju znalosť vedy. Znalosti naplno zužitkoval v jednej zo svojich najslávnejších esejí, ktorú publikoval v roku 1931.

Vízia jadrovej sily

V esejistickej meditácii Fifty Years Hence, ktorá pozostáva zo štyroch tisíc slov, sa obšírne zaoberá následkami vedy pre budúcnosť ľudského pokolenia. Zmieňuje celý rad vynálezov, ktoré sa o mnoho rokov neskôr stali neoddeliteľnou súčasťou spoločnosti. Menujme napríklad bezdrôtové telefóny, roboty, kultiváciu živočíšnych druhov v laboratóriách a skrotenie jadrovej energie a jej využitie v armáde.

Paradoxné je, že vedci v tej dobe boli trochu skeptickí k využitiu jadrovej energie. Churchill sa tejto témy držal. V roku 1937 miliónom čitateľov vo svojom ďalšom článku predniesol výhody jadrovej energie aj prípadné nebezpečenstvo, ktoré sa v práci s týmto materiálom skrýva. Ako ukázali udalosti rokov nasledujúcich, Churchill preukázal neuveriteľne presné vizionárske cítenie.

Všetky texty z Churchillovho pera sú dlhodobo dostupné v archívoch. "Stratená" esej o mimozemskom živote tak vo svojej podstate stratená nebola. V záplave textov však na ňu doteraz nikto nenarazil. Je teda možné, že Winston Churchill nás v budúcnosti prekvapí celým radom ďalších, na svoju dobu odvážnych, predpovedí.