Hovoríte sami so sebou? Nemusíte byť blázni, môže to byť veľmi užitočné

Matka tridsaťtriročnej Clementine má vo zvyku komentovať nahlas všetko, čo robí. "Je to neustály príval slov, ako keby bola zapnutá televízia," hovorí jej dcéra. Tiež 26-ročná Heloise sa priznáva: "Rada si hovorím, čo mám robiť." Samozrejme, nie všetci k sebe neustále hovoria. Ale všetkým sa stáva, že v niektorých situáciách niečo sami sebe povieme niečo nahlas.

60-tročný Jacques sa rozpráva sám so sebou, keď zabudne, kam zaparkoval auto. "Hovorím si: Zvyčajne ho dávam sem. A nahlas rozmýšľam, kedy som ho naposledy videl." 27-ročná Barbara si nahlas rozpráva, keď je veľmi vystresovaná: "Snažím sa sama seba upokojovať a hovorím si: všetko bude dobré."

"Samovrava väčšinou nastáva vo chvíľach, keď sú tieto osoby samy. Hovoriť sám so sebou môže byť skutočne považované za príznak duševnej choroby. Potvrdzuje to psychológ Sébastien Dupont, autor publikácie Sám medzi ostatnými. "V psychiatrii je samovrava, teda rozprávanie k sebe samému, jedným z prvých izolovaných prejavov schizofrénie a niektorých psychóz. Je teda dosť často spájaná s predstavou šialenstva," hovorí.

Buďte však pokojní: Ak nemáte poslucháča alebo si tykáte, nemusí to byť nutne znamenie schizofrénie. "Podľa Freuda vzniká samovrava preto, že vo vnútri nás je niekoľko vrstiev. Je to ako dialóg s rôznymi dimenziami našej osobnosti," uvádza Dupont.

Možno práve preto Sarah strieda "ja", "ty" a "ono": "Keď sa kritizujem, napríklad keď mi niečo spadne alebo som nešikovná, skôr si tykám. A niekedy si dokonca hovorím menom, aby som kritiku zdôraznila. Keď sa musím motivovať alebo si opakujem zoznam toho, čo musím urobiť, nastupuje, ja 'alebo, ono'," hovorí.

"Hlasná samovrava zodpovedá potrebe sústrediť pozornosť a koncentrovať sa," uvádza profesorka psychológie z Lorrainskej univerzity Martine Battová. "Prejavuje sa od detstva. Dieťa sa púšťa do úkonu, ktorý musí byť koordinovaný, ako je napríklad zaväzovanie šnúrok na topánkach, etapu po etape a hovorí si, čo má robiť. Rovnako ako v detstve, tak aj v dospelosti umožňuje samovrava pri činnosti, vyžadujúcu pozornosť alebo presnosť osvetliť a realizovať rozhodnutia a dosiahnuť niektoré ciele," vysvetľuje profesorka detskej psychológie a výchovy na univerzite v Nantes Agnes Florinová.

"Veľmi častým javom je rozprávanie k sebe samému v duchu. Štvrtinu nášho bdelého života trávime tým, že takto hovoríme sami k sebe," uvádza psychologička Marcela Perroneová-Bertolottiová z univerzity v Grenobli.

Prečo teda myslieť nahlas a nehovoriť k sebe v duchu? "Nahlas nie je možné povedať naraz všetko, čo sa deje v hlave. Myšlienky prichádzajú a zároveň sa prekrývajú. Je potrebné zvoliť slová, vymenovať veci postupne, a to nám umožňuje organizovať naše myslenie," hovorí Sébastien Dupont.

"V situácii, keď sa mi v hlave všetko pletie, pretože myslím na tisíc vecí naraz, mi hovorenie nahlas umožňuje myšlienky utriediť," priznáva Nathalie.

Pozerajte sa teda s väčšou zhovievavosťou na ľudí, ktorí myslia nahlas. A možno sa o to tiež môžeme pokúsiť. "Radím to svojim študentom, keď niečo nemôžu pochopiť: prečítajte si to nahlas. Pomáha to lepšie štrukturovať myslenie," hovorí Martine Battová. Ale pozor: samovrava je intímna záležitosť, odhaľujeme v nej svoje skryté myšlienky.