Na tom by nebolo nič divné, keby nešlo o jedenásťročného školáka. Dominik Petr z Jeseníku oplýva samostatnosťou, a keď ho počúvate, máte pocit, že sa už teší, až prestane byť dieťaťom, píše sa na portáli iDnes.
Dominik, prišiel si do Prahy vlakom z Jeseníku a nebolo to prvýkrát. Odkedy ťa rodičia na takéto cesty púšťajú?
Prebiehalo to postupne, ale teraz už naši vedia, že to hravo zvládnem. Keď som v štyroch rokoch s cestovaním začínal, boli to len kratšie trate, napríklad z Jeseníku mesta do Jeseníku kúpele. Už vtedy ma to strašne bavilo. Otec to na mne videl, a tak mi dával pocit, že idem sám. Pritom išiel za autobusom autom. Potom sa s jedným známym dohodol, aby ma na cestách nenápadne strážil, ale ja som to prekukol. Vždy som sa mu snažil utiecť, napríklad iným vchodom.
Cestujúcim vo vlaku alebo sprievodcovi nikdy neprišlo divné, že ťa nikto nesprevádza?
To sa stalo len raz. Išiel som k strýkovi do Prahy z Vápennej, čo je dedinka asi tridsať minút autobusom od Jeseníka. Sprievodca si myslel, že utekám z domu, alebo sa bál, aby sa mi niečo nestalo. Musel som mu dať číslo na rodičov. Tí ho upokojili, ale aj tak sa vo vlaku snažil zohnať nejakú pani, čo mala rovnakú cestu, aby ma do cieľovej stanice strážila. Zo začiatku ma v Prahe na nádraží vždy čakal strýko, ale od minulého roka k nemu v pohode dôjdem sám.
Nebojíš sa? Vieš, ako sa správať, keby ťa niekto oslovil a napríklad niekam lákal?
Samozrejme, dávam si pozor a viem, že nemám s nikým cudzím nikam chodiť. Popravde, keď mi váš fotograf dnes zavolal, že ma chce po príchode z Jeseníka na hlavnom nádraží vyfotiť, trochu som zbystril.
Je fajn, že si opatrný. A akými radami ťa dnes na cestu do Prahy vybavili rodičia?
Otec mi len kládol na srdce, aby som do novín nehovoril nič, čo by zle vyznelo. Inak nechali všetko na mňa.
Ako momentálne tráviš prázdniny?
V júni sme sa vrátili s rodičmi z Cypru, kde som chodil tri mesiace do školy. Teraz už mám voľno a trochu jazdím po Česku, aby som to u nás viac spoznal. Na Cypre, presnejšie v jeho gréckej časti, sme boli všetci aj s mojou sestrou Soničkou. Jazdíme tam každý rok, som totiž z jednej štvrtiny Grék.
A ten zvyšok?
Som napoly Slovák, pretože mamina je celá Slovenka. Otcova mama je celá Grékyňa, ktorá sa ale narodila v Česku, pretože k nám jej rodičia utiekli pred občianskou vojnou. Babička už grécky moc nehovorí, ale ja áno, aj keď by som ten jazyk potreboval viac trénovať. Pred mojím narodením a ešte chvíľu potom sme bývali v Bratislave. Otec ale chcel, aby som mal raz v občianskom miesto narodenia Jeseník, tak to tam mám. V Jeseníku sme rekonštruovali byt po prababičke a v roku 2013 sme sa tam definitívne presťahovali.
Grécky si sa naučil od otca?
Tiež, ale najviac práve na tom Cypre v materskej škole a potom v škole. Teraz už si precvičujem gréčtinu s učiteľkou len raz za týždeň online. Tento rok som na Cypre chodil už do anglickej školy. Vlastne viem oveľa lepšie anglicky. Všetci hovoria, že mám aj ten správny prízvuk. Samozrejme, hovorím tiež slovensky, to mám zase od maminy.
Trúfaš si sám cestovať aj na Cypre?
Tam si už dávam pozor, pretože to raz nedopadlo dobre. Chodil som sám po obchodnom dome. Bolo tam množstvo zaujímavých vecí, knihy, počítače, mobily. Na prehliadku som si vyhradil štyri hodiny, ale pätnásť minút pred zatváraním ma zadržala ochranka. Pán niečo zamrmlal do vysielačky, prišla polícia a mňa odviezli na výsluch. Rodičom povedali, že ak sa to stane ešte raz, vyhostia nás. Na Cypre to majú inak. Pre nich je nenormálne, keď dieťa cestuje samé alebo bez sprievodu chodí po obchodnom dome.
Keď na Cyprus jazdíš počas výučby, škola v Česku ťa bez problémov uvoľňuje?
Áno. Až doteraz som chodil do Montessori školy vo Vápennej, kde to bolo voľnejšie. Namiesto známok sme mali slovné hodnotenie, takže každý žiak dostal dlhý text na papieri. Po prázdninách nastupujem na osemročné gymnázium. Tam to asi také voľné nebude.
Čo ti napísali v tom slovnom hodnotení?
Napríklad, že v češtine síce nie som najlepší, ale zároveň nie som ani najhorší. Matematika mi tiež moc nešla. Dejepis a zemepis ma baví, rád sa dozvedám o svete a rôznych kultúrach. Samozrejme, že mojím najsilnejším predmetom je informatika. Angličtinu milujem, mám najlepšie výsledky v triede a niekedy ju používam aj radšej než češtinu.
Takže teraz v novej škole prídeš o doterajších spolužiakov?
Áno. Ale až tak mi to nevadí. Viacerí z nich sú z Jeseníku a okolia, a keď budem chcieť, tak sa stretneme. Navyše na gymnázium so mnou bude chodiť niekoľko kamarátov a kamarátiek. Poznám ich už od materskej školy.
Asi si bol pred spolužiakmi veľmi popredu, nie?
Ako v čom. Viem, ako pracovať v operačnom systéme a pár ďalších vecí. Pokiaľ ide o informatiku, tak sa na mňa stále niekto obracal o radu: „Hej, Dominik, ako sa prihlásim do toho programu?“ Ale v iných predmetoch bol múdrejší zase niekto iný. Keby som mal byť úprimný, v českej škole ma to moc nebaví. Je to dosť nuda. Na druhú stranu, anglickú školu na Cypre mám rád a vždy sa tam strašne teším.
Predpokladám, že na gymnázium si sa dostal hladko.
To áno. Na skúšky som sa posledný rok veľmi učil, a tak som ich zvládol. Prijímačky sa konali uprostred nášho pobytu na Cypre, takže sme museli na pár dní do Jeseníku. Zároveň som si stihol vybrať darček k narodeninám, ktorý som dostal v decembri. Rodičia mi dali poukaz na výlet do akéhokoľvek európskeho mesta podľa vlastného výberu. Ja som si vybral Rím, tak sme s Cyprusu leteli do Ríma a strávili tam dva dni. V Česku som potom urobil prijímacie skúšky a vrátili sme sa na Cyprus, kam sme vzali aj moju grécku babičku.
Sestra žiadne cestovateľské chúťky nemá?
Ani nie, Sonička má len osem rokov. Ja som v tom veku síce už cestoval, ale ju by rodičia aj tak nepustili, pretože je dievča.
Kde si bol najďalej?
Asi v Amerike, konkrétne v San Franciscu. Pred pár rokmi sme tam celá rodina chvíľu bývali, pretože tam mal otec prácu.
Máš nejaké vysnívané krajiny, ktoré by si chcel v budúcnosti navštíviť?
Blbé je, že do krajín, ktoré nie sú v schengenskom priestore, sa bez rodičov zatiaľ nedostanem. Samého by ma v mojom veku nepustili ani do žiadneho hotela. Každý mesiac jazdím sám do Poľska, čo je od nás kúsok. Chcel by som sa napríklad pozrieť do Rakúska, špeciálne do Viedne. Ale úplne najviac by som rád videl Londýn. Už mám o ňom veľa naštudovaného. Majú metro, ale v ňom je vraj veľmi teplo. Na cestu do Londýna si práve skúšam zarobiť. Ale keďže nerád lietam, chcem ísť autobusom.
Bojíš sa v lietadle turbulencií?
To vôbec nie, turbulencie vám nič neurobia, ale z jazdy po zemi mám väčší zážitok. Keď mám na výber, uprednostním vlak, ale do Londýna pôjdem autobusom, pretože vlakom sa musí prestupovať. Otec sľúbil, že ma bude sprevádzať, pokiaľ si zarobím na lístok.
Obetuje sa a pôjde s tebou do Londýna autobusom?
Sľúbil to.
Na svojom webe ponúkaš servis počítačov. S čím všetkým môžeš záujemcom pomôcť?
So všetkým, čo sa týka softwaru. Dokážem nainštalovať počítač, zrýchliť ho, upgradovať operačný systém či akékoľvek iné programy. Teraz sa chcem naučiť tiež programovať.
Pracovať s počítačom ťa naučil otec?
Otec sa v tom vôbec nevyzná. Učil som sa to sám, hlavne z Google, tiež čítam počítačové časopisy, aj keď tam niekedy píšu úplné blbosti. Tie základné veci na počítači ma kedysi učila babička, ktorá pracovala v lekárni. Teraz ju na oplátku zložitejšie záležitosti učím ja. Najskôr som jej opravil televíziu, čím sa zistilo, že mi tieto veci celkom idú. Dnes pomáham aj ľuďom, ktorým sa niečo stane so smartphonom.
Určite sa občas objaví problém, na ktorý nestačíš. Ako to riešiš?
Jasné, že sa to stáva. Napríklad práve teraz mi môj počítač začal chybovať, nefungoval mu vetrák. Tak som zisťoval, koľko by vyšiel nový. Tvrdili mi, že štyri a pol tisíc aj s opravou, ktorú by vykonal technik. A kvalitnejší vetrák by stál vyše päť tisíc. Tak som si povedal, že na to kašlem. No a z ničoho nič to prestalo. Technika sa niekedy správa veľmi divne a nedá sa tomu rozumieť.
Na svojich stránkach píšeš, že seniorom ponúkaš služby zadarmo. Je medzi nimi záujem?
S dôchodcami sa zatiaľ moc nestretávam, nezdá sa, že by niečo potrebovali, teda okrem babičky. Mnohí z nich asi nevedia nájsť môj web a napísať mi správu. Na mňa sa obracajú ľudia tak do 40 rokov. Najčastejšie chcú zrýchliť počítač alebo preinštalovať. Potrebujú obnoviť alebo zálohovať dáta. Pokojne im preinštalujem aj set-top box alebo opravím smartphone. Predtým som túto prácu robil len v okolí Jeseníku a spojil to s cestovaním, ale v novej verzii svojich webových stránok píšem, že niektoré problémy môžem vyriešiť aj na diaľku.
A koľko si zhruba zarobíš?
Nie moc. Robím často zadarmo, len občas mi niekto dá nejakú korunu. Všetci mi hovoria, že potrebujem na tú prácu povolenie, tak som sa na to opýtal otca a on zistil, že povolenie mať nemusím. Podľa zákona si vraj môže každý človek zarábať až do 30 tisíc ročne, k čomu mám ešte veľmi ďaleko.
Čo si si za zarobené peniaze už kúpil?
Najskôr som si chcel zarobiť na fotoaparát, ale keď som mal viac peňazí, kúpil som si tablet a potom aj notebook.
Deťom zvyčajne tieto veci kupujú rodičia, tí tvoji to nerobia z výchovných dôvodov?
Asi to tak je, ale pokiaľ si na nejakú vec nezarobím dosť, tak mi na to rodičia prispejú. Napríklad na notebook som si z polovice zarobil predajom novín a nanukov. Dokopy to bolo 15 tisíc, ale pretože som chcel nejaký kvalitnejší, naši mi k tomu ešte niečo pridali.
Ako ti napadlo predávať noviny a nanuky?
S novinami to nebol môj nápad. Keď som mal päť alebo šesť rokov, prišiel s tým otec. Mňa to celkom bavilo, rovnako ako potom predávať nanuky.
To si bol ešte veľmi malý. Nepozerali na to ľudia divne?
Pozerali, ale zvykli si.
Je niečo, čo ti rodičia nedovolia?
Pár takých vecí určite je. Napríklad smartphone, ktorý mám teraz pri rozhovore pri sebe, mám dovolený len výnimočne pri cestovaní na väčšie vzdialenosti, doma ho používať nemôžem. Alebo napríklad na televíziu sa môžem pozerať len občas.
Odhadujem, že by si sa v dospelosti chcel živiť ako „ajťák“, mám pravdu?
Donedávna som si to myslel, ale teraz neviem. V poslednej dobe ma totiž začali strašne zaujímať vlaky. Tak si hovorím, že by sa mi páčila aj práca strojvodcu. Rád vyrazím vlakom niekam, kde to nepoznám. Napríklad som zistil, že existuje dedina Jeseník nad Odrou, tak sa tam chcem vydať, aby som obe dediny porovnal. Napríklad do Vrbna pod Pradědem jazdí priamy autobus, ale ja idem radšej vlakom, aj keď to obchádza a cesta trvá o hodinu dlhšie. Do Vrbna jazdím za kamarátom, s ktorým sme chodili do rovnakej školy.
Vidíš a ja som si práve hovorila, že moc kamarátov asi nemáš, pretože bývaš často na počítači a žiješ vo svete dospelých.
No, ono to tak vlastne je. Keď to spočítam, mám asi troch kamarátov. Okrem toho z Vrbna jedného ešte z materskej školy a druhého z Jeseníku. Ale vlastne máte pravdu, že dnes sa veľa spolužiakov kamaráti hlavne s počítačom a na živých ľudí im nezostáva čas.
V protiváhe k tomu sedeniu pri počítači by bolo fajn sa viac hýbať. Robíš nejaký šport?
Na začiatku roku 2020 mi rodičia povedali, že by to chcelo nové krúžky. Dali mi na výber florbal, bežky alebo karate a ja som si vybral tretiu možnosť. Jedného dobrého učiteľa karate sme našli v Zlatých Horách, a tak som tam za ním začal chodiť. Lenže potom prišiel covid, takže som sa toho zatiaľ moc nestihol naučiť. Ale aj tak ma oveľa viac než karate baví jazdiť na tie výlety.
Existuje v tvojom dennom programe nejaká chvíľa, kedy nerobíš vôbec nič?
Občas sa stane, že sa len tak bavím. Na počítači môžem byť tiež u babičky a strýka v Prahe, tam rád hrám hry. Rodičia mi našťastie neurčili žiadny čas, ako dlho na ňom môžem byť. Veľa sa pohybujem vonku, milujem nádražia, kam sa skoro každý deň chodím pozerať na vlaky.
Plánuješ ešte nejak rozširovať svoj počítačový biznis?
Zatiaľ ani nie. Veľmi ma teraz začala zaujímať umelá inteligencia. A plánujem presúvať niekdajšie VHS kazety na flešky, pretože je po tom dopyt. Do Prahy som teraz prišiel nielen za strýkom, ale aj za jedným pánom, ktorý sa digitalizácii venuje, pretože som potreboval niečo dovysvetľovať.
Povedala by som, že sa v Prahe už vyznáš.
Vyznám, ale býval by som tu jedine kvôli práci. Mne sa v Jeseníku veľmi páči, máme tam krásne hory. To vy nemáte.
Tak ti ďakujem za návštevu a k strýkovi ti teraz objednáme taxík, áno?
Prosím, to nie, rád sa prejdem. Od hlavného nádražia som k vám na Anděl dorazil električkou deviatkou za sedemnásť minút. Stiahol som si do mobilu aplikáciu na verejnú dopravu a pozerám, že k strýkovi do Strašnic pôjdem električkou tiež priamo a som tam za 36 minút.
